Mal 17 rokov. Stretávala som ho na školskej chodbe, vždy vysmiaty týpek so živými očami. Mal svoje problémy. Ale bol asi príliš hrdý nato, aby o nich s niekým hovoril. Dusil ich v sebe, nepúšťal ich von.
Jedného dňa ich prestal dusiť, vypustil ich von. Doslova a do písmena, všetky naraz. Len škoda, že takýmto spôsobom. Svoje problémy vypustil von do sveta cez sľučku. A tie teraz sadajú na všetkých, ktorí mu ich spôsobili. Stali sa ťažšími, pridali k sebe bolesť, utrpenie a smrť. Všetko, čo prežíval on. Bol na to sám.
Keď zatvorím oči, predstavujem si, čo sa mu asi honilo hlavou predtým. Túžba po šťastí, úteku? Túžba byť konečne niekto? Neviem, natoľko som ho nepoznala. Napriek tomu ten obraz nemôžem vymazať z hlavy. Mal 17 rokov.
Len dúfam...dúfam v to, že to dosiahol. Šťastie, útek, pocit byť konečne niekým. Dúfam, že mu je lepšie. Že si teraz žije svoj sen. Neodcudzujem ho, pretože mu v niektorých veciach závidím. Neodcudzujem ho, aj keď ublížil mnohým ľuďom. Pretože niekedy musíme ísť za svojím šťastím aj za cenu, že niekomu ublížime. Aj cez mŕtvoly. Bohužial, on si vybral, že tou mŕtvolou bude on...
Odpočívaj v pokoji, Kiko...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
leelee
29. 6.júna 2011 11:53
Uf...
Napíš svoj komentár