A pritom upísať dušu patrí k najjednoduchším rozhodnutia vôbec. Nebojím sa prísť s kožou na trh. Prečo aj sa báť? Niekto múdry mi raz povedal, že ľudia nie sú dobrí ani zlí. Ľudia len robia rozhodnutia. Rozhodla som sa. A nebojím sa. Viem, že nikdy nebudem vedieť určite. Lebo sa nedá vedieť dá sa iba cítiť. A ja cítim niečo viac. Niečo väčšie ako ja. Nejde už dávno iba o jedného alebo dvoch ľudí je nás v tom kopa. Všetci chceme poznať budúcnosť, tú ktorá je napísaná v dlaniach, čajových lístkoch či rannej káve, aj keď ak pijete instantnú nezaručujeme predpovede dlhšie ako dva dni. Káva je vrtkavá najviac tá cibetková tá sa vrtela už všade možne. Neberte ma prosím príliš seriózne. Ešte stále som dieťa a budem ním dúfam ešte dlhý čas. Mám svoje čriepky detských hračiek po vreckách. Nenúťte ma vravieť vám moje tajomstvá
Nebojím sa zapredať Ti moju dušu. Krvou sa už dávno nepodpisuje, a ani sám diabol nemusí byť prítomný. Je to vlastne strašne jednoduché. Problém je, že k najjednoduchším veciam sa často uchyľujeme až potom, keď všetko skomplikujeme najviac, ako sa dá. A vtedy zrazu aj jednoduchosti začínajú byť zložité a príliš zväzujúce. Požičala som si túto vetu priznám sa. Niesom až taká múdra aby som toto všetko vedela. Som len celkom obyčajná tváriac sa možno až príliš neviditeľne. Občas premýšlam v absolútnoch tichu. Nechávam svoj mozog dotiahnuť staré myšlienky. Len tak sedieť a cítiť ťa. To mi stačí. Zvláštne je, že sa nebojím ako skončím potom čo zapredám dušu. Nemusím sa báť už vlastne ničoho stačí mi mať Ťa
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
dátum
predtým
miesto
teda
mesto