On: Ide na druhú stranu,štrk čerstvo posypaného chodníka sa mu zarýva do podrážok akoby mal vytlačiť ju z jeho mysli.
Ona: Ticho vzlykne, strasie ju od zimy.Spomenie si na ňo, naposledy sa zamyslí, jej krok sa zvolní, dýcha už pokojnejšie...zrovna ako vtedy, pousmeje sa. Pamätáš..?..
On:Nechce na ňu myslieť. Je...bola celým jeho svetom.Siahne do vrecka starého kabátu, ktorý ona tak neznášala. V hlave zanadáva v malom vrecku plnom drobných útržkov sveta našiel ju. Zápalkovú krabičku. Zahrkal ňou počúval jej melódiu áriu poslednej zápalky ktorá v nej zostala.
Ona amätáš..?..Spomenula som si teraz ...ako sme nemali peniaze na sviečky a ty si chcel byť taký romantický. Zapaľoval si jednu zápalku po druhej. Ohreivala som si na nich ruky, vždy ich mám také ľadové, až pokým nezostala posledná.
On íval sa na krabičku zápaliek a zahanbil sa rovnako ako vtedy keď tie zápalky kupoval za posledné skryté drobné, nájdené práve v tom vrecku kde potom skončila krabička.
Ona: Myslí na tú poslednú zápalku na tú, ktorú nikdy nechcela spáliť. Do nosa sa jej dostáva vôňa síry ju štípe na podnebí, aj keď je ti iba ilúzia tak ako všetko doteraz. Ilúzia, faloš, maska, klam. Ilúzia bezpečia, falošná nádej, maska štastia, klam lásky.
On: Zastaví sa. Ešte chvíľku sa okolo neho víria polomŕtve prašné snehové vločky.Sleduje ich. Ich tanec, harmóniu s akou sa oddávajú svojmu osudu.
Ona: Vníma tlak na spánkoch, ako sa celá trasie od bolesti ktorú cíti vo vnútri niekde za žalúdkom.Kričať,chce kričať tak ako nikdy chce kričať tak až pokým nevykrváca na chodník. Chce kričať, na ňho , na seba. Chce kričať no nedokáže to, nikdy to nevedela jej krehké ruky odkrvené od mrazu vyzerajú ako zo skla.Neznáša tie ruky vždy jej ho budú pripomínať.
On: nevedomky sa stále hrá s krabičkou zápaliek, zoviera ich v dlani namiesto jej chladných rúk. Kto sa bude teraz starať aby sa jej nič nestalo, aby vždy mala ruky v teple, kto jej ich bude zohrievať nad plameňom bez ohľadu na svoje spálené prsty ?
Ona: sa snaží ísť ďalej, sneží. Neustále malé vytrvalé chumáčiky sa vrhajú z neba aby utešili zem a najjasnejšími farbami dúhy zafarbili celý svet.Ona už tie farby viac nevidí, už je to len biela.
On: sa za ňou otočí hľadí na ňu vidí ju ako pomaly kráča a drží snehové vločky na jej ľadových rukách. Chce zachrániť každú jednu z nich.
Ona: chytá vločky do rúk. Ju už dávno nemrazia, už necíti chlad pohltila ho prázdnota.
On: hľadí na ňu ako stojí po členky v snehu, vždy bola taká, vždy musela ísť tou zložitejšou cestou
Ona: pozoruje vločky tak jemne ako sa len dá.Nechce ich vyrušovať svojou prítomnosťou.Nedýcha nesmie dýchať ubližuje im to.
On: už na ňu nechce hladieť snaží sa otočiť, celou jeho silou sebou trhne tak prudko až štrk pod jeho topánkami premiešaný s popoľom zanechá na betóne malú brázdu.
Ona: vyhodila všetky vločky do vzduchu chce cich naučiť lietať. Chce im dodať nový zmysel. Zastavila sa až teraz naozaj stojí. Sneh sa jej pevnejšie nahrnul k nohám objal ju tak ako ona obijímala vločky. Vydýchne teplý vzduch na posledné kúsky vločiek na jej rukách. Miznú.
On: stojí k nej chrbtom delí ich len pár metrou, stačí hlasnejší zvuk a pribehne. On to vie oanto vie.Obaja sa boja.Tak velmi sa boja aby ten zvuk ešte niekedy prišiel.
Ona: sa letmo obzrie vidí ho ako stojí a v ruke drží zápalkovú krabičku. Nie! Už mu nesmie viac ubližovať musí sa to konene celé uzavrieť.Nabere do dlaní sneh ktorý pred ňou ležal ako bezbranné dieťa.Pobozkala ho tak akoby chcela naposledy pobozkať jeho a začala ho stláčať. Formovať v dlaniach svoju poslednú šancu na záchranu.
On: stojí chce ju späť nezaléží na tom či s aniečo znova pokazí chce ju spať.
Ona: sa otočí
On: spustí ruku so zápaľkovou krabičkou ktorú ešte pred chvíľou držal na úrovni očí. Visí vedľa neho voľne tak ako tak kedysi stávala ona
Ona: napriek vzlykom zoviera dlan plnú snehu.Nie, neurobí to, zavrie oči. Hodí guľu s jej posledným bozkom.
On: držiac zápaľkovú krabičku stráca zmysel toho všetkého už si ani nepamätá prečo
Ona: už nieje
On: sa zrazu strhne niečo my vyrazilo krabičku so zápalkou z rúk. Vypadla mu držal ju príliš jemne, tak kehko ako zvykol držiavať ju. Musí ju nájsť, musí ju znova rýchlo nájsť, leží tam v mraze sama. Kým ju nájde je celá premočená jemne ju otvorí a vytiahne poslednú zápalku.Škrtal ňou tak úporne o rozmočenú krabičku, snažil sa chce ju naposledy cítiť až vzadu na vnútornej strane temena hlavy, snaží sa škrtá bez odozvy, zápalka len ako obyčajná vec pozoruje diane okolo seba ticho zasičí.On ďalej škrtá s bezútešným apetítom chce ju oživiť.Kľačí v brázde ktorú pred chvíľou vytvoril keď sa od nej naposledy odvrátil. Drží pomačkanú krabičku v rukách už stratila svoj tvar zostal len pokrkvaný rozmočený papier. Aj tak škrtá hlavičkou o malý hnedý kúsok s nádejou posledným škrtnutím ju na moment rozsičí a zápalková hlavička sa oddelí od zbytku a s tichučkým sikotom pristane v snehu.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
00sasenqa00
5. 12.decembra 2008 14:27
Toto je genialny clanok urcite ho napis aj inde napriklad do casopisu............. Fakt super nic ine sa neda povedat .................. S U P E R
2
memories
on snnow.
snow has gone.
snnow is on.
SHE WAS FINE. she was mine, says that guy. Blind. now.
naive flakes of snow fall
on the asphalt
WE'VE GOT THE LONG WAY TO GO.
on snnow.
snow has gone.
snnow is on.
SHE WAS FINE. she was mine, says that guy. Blind. now.
naive flakes of snow fall
on the asphalt
WE'VE GOT THE LONG WAY TO GO.
3
kemuro píše divné komentáre, nemám rád kemurove komentáre.. no ak by som bol ten chalan ja, tak sa začnem s tou proradnou ženskou guľovať a kašlem na blbú sirku,..
Napíš svoj komentár