Idem do toho

Je to oficiálne. Konečne sa môžem začať tešiť, báť sa, smiať sa, plakať a mať všetky tie zmiešané pocity človeka, ktorý letí vôbec prvý krát v živote lietadlom na opačný koniec zemegule. Dievčina, ktorá predtým pracovala tri dni pre pochybnú charitatívnu organizáciu a je pyšná na to, že si na intráku dokáže uvariť kolienka s vajcom, sa má stať začiatkom júna členkou hotelového tímu, ktorý dbá o pohodlie svojich návštevníkov. Povysávať izbu, ustlať posteľ, zotrieť z poličiek prach, vyniesť smeti, vyčistiť yakuzu, poskladať z uterákov origami. Vraj. Keď držím v ruke americké víza, nemôžem sa prestať usmievať. Už len pri pomyslení na to, že uvidím "živú" Sochu slobody a naobedujem sa v Central parku, sa cítim tak U.S.A.f.u.l.

Pohovor na americkej ambasáde nakoniec nebol taký strašný. Najprv musíte preukázať svoju totožnosť a prejsť kontrolou batožiny. Na veľvyslanectve nemôžete mať so sebou ostré predmety, spreje, mastičku na pery , mobilný telefón a elektroniku. Následne sa spolu s ostatnými uchádzačmi ocitnete v čakárni, kde si vás najprv zavolá Slovenka na odtlačky prstov a potom americký konzultant, ktorý vám položí pár otázok v angličtine- ako sa máte, čo študujete, kam idete, čo tam idete robiť, ako dlho tam budete. Naozaj nič, pri čom by vás mohli nachytať, pokiaľ teda nie ste drogový díler alebo terorista. V prípade, ak nerozumiete otázke, pracovník vám ju ochotne zopakuje, ešte sa na vás aj usmeje a pri predávaní víz, ktoré oficiálne dostanete až na druhý deň v cestovke, vám nezabudne zaželať "great summer". Ozaj, a tento asi 60-sekundový rozhovor prebieha za okienkom ako na pošte, žiadny kancl a masívny stôl, za ktorým sedí tučný Američan, škrabe sa ceruzkou za uchom a napcháva sa hamburgermi, ako som si to ja pôvodne predstavovala.

Takže tak. Už o mesiac letím z Krakowa s prestupom vo Varšave do North Conwayu, asi 3 hodiny od Bostonu. Riešim si skúšky, zubárku a v mysli už balím kufor a nakupujem gýčové suveníry pre známych.

-Tento pohárik celkom ujde,- hovorím Katke a hodím do seba Captain Morgena z rozkošného štamprlíka. V duchu škrtám kolónku "ocino-vybavené". Katka je zodpovedná a vo všetkom jej maximálne dôverujem. Keď som jej v januári povedala, že idem do toho s ňou, jej prvá reakcia bola "Neboj sa, v Conwayi mám človeka, ktorý nám bude kupovať alkohol!" Katka, s tebou aj na kraj sveta.

Nedá sa mi slovami opísať, ako sa cítim. V kalendári už odpočítavam dni, ale zároveň viem, že mi to tu bude chýbať. Nie kofola a halušky, ktoré si s Katkou plánujeme robiť tak často, ako sa len bude dať, ale všetko. Také to jednoduché a pekné slovenské leto- kúpalisko, amfiko, opaľovačky na balkóne, hrebeňovky v Tatrách a Fatrách, grilovačky, chlastačky, bajkovačky, búrky, festivaly, hrady, svetlušky, komáre, zaváranie kompótov, možno maľovanie strechy na chate, upratovanie pivnice, výmena starých okien, vymetanie komína alebo iná, podobne zbytočná robota.

Čaká ma však niečo nové. Prežiť 3 a pol mesiaca v izbe bez okien so šikmoočkami, zdokonaliť sa v jazyku, vrátiť našim peniaze, vidieť kus sveta a hlavne z tých ich jedál nepribrať. Neutekám pred tým, čo mám tu, ale je na čase, aby som skúsila niečo iné. Aby to nebolo v kuse len o tom, že mamina navarí, babka napečie, ocino pošle na účet peniaze. Možno chcem dokázať niečo okoliu, možno niečo sama sebe. Že na to mám a že sa domov nevrátim po dvoch týždňoch s holou riťou a rúškom hanby za sebou. Pekný cieľ na leto, čo poviete?

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu