Stalo sa to presne počas veľkej prestávky alebo takzvanej „fajčpauzy“, kedy deťúrence bažiace po dyme postávajú pri šatniach, trasú sa im ruky a na vrátničku hádžu prosebný kukuč, aby povedala áno ich hnusnému zlozvyku. Tentoraz sa však Oľa zaťala, volebný návrh o rakovine pľúc nepodporila a odbehla si bohviekam. Závisláci od nikotínu nadávali na vrátničku a ja, slušný občan, ktorý sa potreboval dostať k lekárovi, som hromžila na celý svet. Ten dav mi však bol akýsi povedomý: mala som pocit, že história sa opäť opakuje, ja stojím na námestí, štrngocem kľúčmi a (ne)násilným spôsobom sa snažím odstrániť vládu.
Zatiaľ čo som si vychutnávala atmosféru Druhej nežnej revolúcie a počúvala plány o alternatívnych možnostiach úniku, asi po desiatich minútach sa medzi nami objavila Oľa a snažila sa naše zhromaždenie rozpustiť. Tu sa zrazu ozval blondiak, z ktorého hovorila úzkosť a absťák a svojimi modrými očami sa snažil vybojovať slobodu. Boj za rovnoprávnosť som podporila argumentom, že na kožnom na mňa už isto netrpezlivo čakajú, ale ona bola neústupná a bez priepustky sa so mnou odmietala zhovárať. Vtedy mi už vážne povolili nervy: uvedomila som si, že NIEKTO musí tejto tyranii a priepustkovej byrokracii povedať NIE, niekto mladý, niekto múdry, niekto statočný...niekto ako ja.
S odvahou otca, ktorý vymieňa svojmu prvorodenému plienku, som sa rozutekala za triednou. Oboznámila som ju s problémom, do slovníčka načarbala pár milých slov a popriala mi šťastnú cestu.
V tej chvíli som v rukách držala Magnu Cartu, Ústavu Slovenskej republiky, Shakespearovu stratenú hru, kľúč od pevnosti Boyard a mapu zakopaného pokladu v jednom. Despotizmu a krutovláde odzvonilo, nech žije nová doba! !
Po schodoch som doslova utekala. Nevedela som sa dočkať okamihu, ako tej stupídnej žene vypadnú z jamôk oči, keď uvidí to, čo už vlastne ani nebolo reálne. Na vrátnici ma síce nečakali žiadne zdvihnuté véčka ani zbor spievajúci Schillerovu Ódu na radosť, vlastne tá masa sa medzitým už poriadne preriedila, no napriek tomu som na sebe zacítila pár obdivných pohľadov (asi dva). Tých posledných sedem statočných sa mi podarilo prepašovať so sebou do Zakázaného sveta.
Čo viac k tomu dodať? Nepotrebujem slávu, nepotrebujem peniaze. K spokojnosti mi stačilo vykúpenie najnižšej spoločenskej triedy spod otrokárskeho systému.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
titusik
26. 3.marca 2009 15:59
mala si Magnu Cartu? Mala si zapáliť sviečku a hroziť JEJ, že ju podpáliš slobodnym plamienkom
Napíš svoj komentár