Keď zomrie mladý človek

Zomrel.

Povedal mi to ocino včera večer, keď som sa vrátila zo školy. 20-ročný syn jeho kolegyne sa pred dvomi dňami hodil po vlak. Obrovská tragédia.

-Jedináčik, ktorý mal všetko,- objavila sa vo dverách moja mamina.
-To nikdy nemôžeš vedieť,- ozvala som sa pre zmenu ja.

Veru tak. Dospievanie je najťažšie obdobie v živote človeka. Kurevsky zložité obdobie. Viem to, pretože to prežívam tiež. V jednom okamihu máte pocit, že dokážete hocičo na svete a o nepatrnú chvíľu ste v totálnych sračkách. Možno si niektoré veci pripúšťame až moc k telu...a možno nie.

-Ale aj tak,- pokračovala mamina,- ako to mohol spraviť? Už len z tej úcty k rodičom...
-My sme taká generácia,- objasnila som jej, ako sa veci majú. A vzápätí som dodala: -Generácia jebnutých.

O sekundu na to som začala uvažovať, či je to naozaj pravda. Či som práve nahlas vyslovila to, čo si podvedome myslím, ale nikdy o tom nehovorím. Unudení mladí ľudia, čo nevedia, čo od dobroty. Pijeme, fajčíme, súložíme, nadávame, facebookujeme, "máme v piči". Vysedávame na lavičkách a po krčmách, rozbíjame obloky, sprejujeme smetné koše, vykrádame novinové stánky a presviedčame samých seba, že to tak má byť, že sa prosto len hľadáme. Kedysi bol mladý človek symbolom nádeje pre lepší zajtrajšok, dnes sa stávame synonymom povaľačstva a zbytočnosti. Bez cieľa, bez koníčka, bez zmyslu života, ale s vodnou fajkou a internetom v mobile.

-Máš pravdu. My sme boli všelijakí, ale vedeli sme si vážiť život. Dúfam, že sa v blízkej budúcnosti nechystáš hodiť pod vlak,- pozrel sa na mňa ocino tým svojím pohľadom.
-Neplánujem,- ubezpečila som ho. -Nie som Anna Karenina a navyše mám silný pud sebazáchovy.

Spomenula som si na svoj posledný mesiac v Nitre. Stalo sa toho mnoho, až príliš mnoho a nie všetko sa hodí do tohto blogu. Na veľa vecí nie som pyšná. Cítim, ako sa strácam a upadám, že prežívam, ale nežijem. Možno som k sebe len moc prísna, ale viem, že takáto som nikdy nebola a ani taká byť nechcem. Stále však mám v sebe niečo, čo ma núti postaviť sa na nohy a skúsiť to znovu.

-Keby si však mala v živote nejaký skrat, radšej niekoho zmláť alebo vykradni banku. Až v base si uvedomíš, ako veľmi chceš žiť,- uzavrel ocino.

Stále tomu nemôžem uveriť. Vždy sa vo mne niečo zlomí, keď zomrie jeden z nás. Jeden z tých, ktorý nebol príliš silný na to, aby sa popasoval s problémami a ukončil to takto drasticky.

Neverím, že sa to nedalo nejako vyriešiť, neverím, že sa mu nedalo pomôcť. Čo v tom mohlo byť?

Láska?
Rodičia?
Peniaze?
Škola?
Drogy?


Je ťažké byť mladým.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu