Moje Vianoce

Všetci dnes píšete o Vianociach. O tom, ako ich milujete, alebo o tom, ako ich nenávidíte. Bojujete proti otravným reklamám, roztomilému černoškovi, americkému Santa Clausovi, medovníkom, ktoré sa nepodarili. Aj ja som sklamaná z toho, že Štedrý večer strávime opäť s Martinkou, ale s tým bohužiaľ nenarobíme nič. Len by som sa zbytočne opakovala.

Nemám na Vianoce nejaký vyhradený názor. Ako malá som ich pochopiteľne zbožňovala. Nikdy som neverila na Ježiška a zlaté prasiatko, ale ani to mi nepokazilo ich kúzlo. Rozprávky, vyspevovačky, ozdobovačky, vykrajovačky a snehu toľko, že sme ešte v marci stavali snehuliakov. Sen každého malého dieťaťa.

Keď som mala asi štrnásť, začala som Vianoce nenávidieť. Tak, ako všetko. Rodinu, priateľov, spoločnosť, svoju vlasť, celý vesmír. Pohŕdala som predčasným nákupným ošiaľom a vyzdvihovala ich pravú podstatu. A síce, že to nie je len o darčekoch, ale predovšetkým o tom, že sme konečne všetci spolu. Nikdy som neverila v to, za čo som tak usilovne bojovala. Vždy som totiž tajne dúfala, že si pod stromčekom nájdem šteniatko.

Po búrlivej puberte a revolučných názoroch sa mi Vianoce začali opäť páčiť. Nie tak, ako pred pätnástimi rokmi, ale tak, ako sa môžu páčiť dievčaťu, ktoré má všetko.

Vianoce pre mňa nabrali nové rozmery. Teším sa na dobré jedlo, kosti v rybe, babkinu modlitbu a nové, už asi dvadsiate pyžamo. Na Popelku a jej tri oriešky, naivnú Nasťu, roztomilého Kevina a Perinbabu, ktorá na Vianoce odmieta snežiť. Na vianočné cédečko s Paľom Haberom a Petrom Dvorským, figy, ktoré nikto neje a ananás, ktorý rozkrájame na Troch kráľov. Teším sa, ako to všetko o rok absolvujem zas. Šťastné a veselé.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu