Jabĺčko vyrastalo v neúplnej rodine s jedným rodičom. Raz sa spýtalo svojej mamičky-múdrej starej jablone, prečo nemá žiadneho bračeka ani sestričku ako všetky ostatné jabĺčka. Na to mu jabloň odpovedala:
-Všetci tvoji bratia a sestry odišli na skusy do sveta.
-Čo je to svet?- Zaujímalo sa jabĺčko.
-Svet je všetko, čo nie je na jabloni,- vysvetlila mu jabloň.
-Aký je svet?- Vyzvedalo ďalej.
-Veľký a široký.
-Bola si aj ty niekedy vo svete?
-Do sveta chodia iba jabĺčka.
-Kedy pôjdem do sveta ja?- Nedočkavo sa vypytovalo ďalej.
-Až príde tvoj čas,- odvetila mu tajomne jabloň a nežne si ho ku sebe privinula.
Čas plynul. Dni sa krátili, noci predlžovali a lastovičky pred dlhou cestou oddychovali na elektrickom vedení. Jedného dňa-myslím, že to bolo niekedy na jeseň, sa jabĺčko konečne dočkalo. Zvieratká sa pripravovali na dlhý zimný spánok, deti si púšťali šarkanov, dospeláci koštovali jesennú odrodu chutných vín a staré totky sa handrkovali na jarmoku. Po uliciach sa kotúľali gaštany a vzduchom poletovalo lístie z okolitých záhrad.
Aj stará jabloň opadávala. Na rozdiel od iných stromov nemala taký tuhý korienok a už dávno nebola tým, čo zamlada. Cítila, že je zo dňa na deň slabšia a toto je pravdepodobne jej posledný rok. Keď to všetko uvidelo jabĺčko, smutne sa opýtalo:
-Mamička, ty umieraš?
Jabloň si sťažka vzdychla a postavila jabĺčko zoči-voči realite:
-Áno dieťa moje, umieram. Tak to už na svete chodí. Sľúb mi však, že nech sa deje hocičo, budeš silné.- Vtedy jabloň naposledy vydýchla a jabĺčku sa prvýkrát po líci skotúľala slza.
Presne o týždeň oslavovalo jabĺčko svoje osemnáste narodeniny. Nevedelo, čo je to torta so sviečkami, čo sú darčeky či oslava s priateľmi, ale vedelo, čo je túžba. Neustále snívalo o tom, ako sa dostane do onoho slávneho múčnika, o ktorom tak často počulo rozprávať sa medzi deťmi. Premýšľalo nad tým, čo mu stará jabloň hovorila o svete a zrazu sa mu ho zachcelo spoznať. Zoskočilo z konára a zakotúľalo sa pod Miškinu izbu.
Jabĺčko poznalo Mišku veľmi dobre. Bolo to rozkošné malé dievčatko, ktoré sa často hrávalo pri jabloni. Jedného dňa, keď sa vracala zo škôlky domov, si na rímse svojho okienka našla jabĺčko. Opatrne ho zobrala do rúčky a položila do misky k ostatnému ovociu. Boli tu šťavnaté hrušky, exotické mango, sýte banány a jablká, veľmi veľa jabĺk. Jabĺčko bolo konečne šťastné, pretože už viac nebolo samo.
-Aj ty si tu kvôli akémusi jablčníku?- Spýtalo sa manga.
-A ty si spadlo z višne, alebo čo?- Vysmialo ho skúsené mango. -To vedia predsa už aj deti v škôlke, že jablčník je z jabĺk. Kto to kedy videl jablčník s mangom?
-Veru, si ty ale hlúpe jabĺčko,- chytili sa slova ostatné jablká. -A navyše ty sa do jablčníka nikdy nedostaneš, pretože si samá modrina. Pozri sa na nás, aké sme krásne. Sme prvotriedne jabĺčka z tržnice, 1 kilogram za 80 korún. Teba by nedali ani do kompótu, tobôž do jablčníka,- mrzko sa zachichotali a ďalej sa leskli vo svojej kráse.
Jabĺčko trápilo, že je nepekné. Túžilo byť také krásne ako jabĺčka z tržnice. Vedelo, že sa do jablčníka nikdy nedostane a chcelo na všetko zabudnúť, keď si tu zrazu spomenulo na slová starej jablone. Nech sa deje čokoľvek, buď silné, prebehlo mu mysľou. Rozhodlo sa, že zostane a od ostatného ovocia sa už viac nenechá šikanovať. Verilo, že sa jedného dňa premení zo škaredého káčatka na krásnu labuť.
Nastala nedeľa, deň pečenia. Miškina mamička sa rozhodla, že upečie jablčník, pretože jablčník chutil celej rodine najviac. Naše jabĺčko bolo v tento deň obité viac než inokedy. Napriek tomu sa hrdo postavilo na špičky, aby ho Miškina mama neprehliadla a dúfalo, že si ho vyberie. Miškina mama však potrebovala presne kilo jabĺk a tak na naše jabĺčko úplne zabudla.
Vtedy sa jabĺčku zrútil celý svet. Nenávidelo spoločnosť, ktorú ovládajú povrchné hodnoty, akými sú jablká z tržnice a tajne si želalo, aby sa Miškini rodičia tým jablčníkom zadrhli. Vo chvíli, keď sa jabĺčko rozhodlo skoncovať so životom, sa stalo niečo neuveriteľné.
-Ocko, čo si to preboha kúpil za jablká?- Kričala z kuchyne na hlavu rodiny Miškina mama. -Sú kompletne červavé a bez chuti. To by nežrali ani prasce. Čo bude mať teraz Miška na olovrant?
-Tak ja neviem,- nemotorne sa poškrabal Miškin otec na hlave. -Čo keby si jej dala čokoládu?
-Žiadna čokoláda,- razantne odmietla mamina. -Naša Miška je z nej len hyperaktívna a navyše ju budú bolieť zúbky. To už naozaj nemáme žiadne ovocie?
Vtedy sa jabĺčko vystrelo a mamička si ho konečne všimla.
-Mohla by som ťa posypať škoricou,- pomyslela si a jabĺčko súhlasilo. So škoricou mali toho veľa spoločného a čoskoro sa z nich stali najlepší priatelia.
A čo sa týka malej Mišky-tak tá povedala, že lepšiu pochúťku v živote nejedla.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
radulik7
19. 4.apríla 2010 16:32
perfektne
Napíš svoj komentár