Najradšej mám na kine tie reklamy. Ľudia na ne zvyknú nadávať. Nezaplatili si predsa za niečo, čo mohli mať počas Paneláku až dvakrát a navyše úplne zadarmo. Ja však hovorím, že nie je reklama ako reklama a medzi Keď si debil, urob Rytmusa a upútavkou na zbrusunový film je sakramentský rozdiel. Kým Rytmus je niečo medzi nevydarenou komédiou a animovaným filmom, ktorý už nikdy nechcete vidieť, pri dobrom traileri si vždy poviete, že na toto musíte ísť. Ja si to poviem takmer vždy a nakoniec samozrejme nikam nejdem.
Najlepšie sú tie okamihy, keď sa usadíte do dvadsiateho radu na piate sedadlo, prípadne piate a šieste, ak ste na predstavenie prišli spolu so svojím priateľom či susedkou a čakáte, či to bude aspoň také dobré, ako to sľubovali v recenzii. A v tom je práve ten problém: návšteva kina si vyžaduje spoločnosť. Najideálnejšími formami sú kvartetá, triády alebo čoraz populárnejšie diády. Ak ste však do kina prišli len s vašou kabelkou alebo dáždnikom, ľudia na vás budú ukazovať ako na chuderu ktorá si nezaslúži ani len toľko pozornosti, aby ju niekto rozoberal na facebooku. Nikto predsa nestojí o depresívne monočlánky, ktoré prišli do kina zajesť svoj rozchod najväčším pytlíkom s pukancami.
Najhoršie na tom je, že nie vždy musíte mať depresiu. Napríklad môj ocino chodil zamlada do kina výhradne sám. Nechcel si podrezať žily ani sa otráviť, ale nemienil svojej kočke platiť. Takže tak je to. Tak či onak ste čudák.
Naposledy som bola v kine včera a ešte niekedy pred tým včerajškom. Prvý krát ma do kina zlákala symbolická cena a moja láska k vojnovým filmom, ktoré sa skôr sústredia na psychiku človeka ako na zbrane, tanky, lietajúce hlavy a pomliaždené končatiny. Zjedla som pukance, poplakala som si, zhrnula som, že to mali vtedy ťažké a život šiel ďalej. Mimochodom-film sa volal Katyň, ak by to niekoho zaujímalo.
A včera som bola na Sex and the City 2. Neodradilo ma nekresťanské vstupné a dokonca ani Erik, ktorý očividne stál skôr o sex v kine ako o Sex v meste.
O seriáli Sex and the City som prvý krát počula, keď som mala 8 rokov. Chodilo to neskoro večer na TV Nova a z televízneho programu som sa dozvedala, že ide o erotickú situačnú komédiu, ktorá trvá približne 25 minút. V záujme zachovania mojej čistoty a nevinnosti som sa však nikdy neopovážila zostať hore niečo po desiatej.
Ako som rástla, na seriál Sex v meste som časom zabudla. Naposledy som videla jednu časť, keď som mala asi 14. Bola som anarchistka, pohŕdala som všetkým ženským a samozrejme že všetko okolo mňa bolo trápne. Seriál bol vulgárny, hlúpy, pipkovský, promiskuitný a dokopy neriešil nič. Pubertu by mali rozhodne zakázať.
To, že bez tohto seriálu nedokážem existovať, som si definitívne uvedomila až pred pol rokom. Kým Carrie Bradshaw je závislá na "botičkách", ja som posadnutá sukňami. A čím kratšie, tým lepšie. Seriál bol zrazu pre mňa vtipný, kultový, nadčasový a k životu nevyhnutný. Hocikedy sa môžem presunúť na Manhattan, popíjať so svojimi priateľkami Cosmopolitan, byť sebavedomá, krásna a užívať si sex.
A recenzia k filmu? Pán Božský je božskejší, Aiden sympatickejší, Miranda cynickejšia, Carrie vtipnejšia, Charlotte materskejšia a Samantha je proste Samantha. Utekajte do kina, kým nie je neskoro.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
na Katyň som chcela Šiel v univerzitnom kine, ale hoc ho mám na dohodenie kameňom, bola som lenivá. Alebo to bolo zápočty vtedy.
Napíš svoj komentár
skvelý blog