Aj ona bola v zahraničí a aj ona sa zamilovala. Nielen do muža, ale tiež do "svojej krajiny"- do Kanady.
-Je to ako droga. Keď to raz zažiješ, chceš ísť opäť vonku,- povedala mi pri pive vetu, ktorá leží v mojom srdci, odkedy som sa vrátila. Dobre známe slová, ktoré som doteraz nemala príležitosť vysloviť nahlas- alebo som to tak jednoducho nechcela, viseli zrazu v krčme ako dôležité posolstvo pre budúce generácie.
Hej, droga. To mi hovorieval aj on, že som pre neho toxicated a ja som to cítila rovnako, hocikedy som si k nemu "pričuchla". Môj blázon do bielych tričiek a pyžamových nohavíc, ktorý si zásadne robil čaj v mikrovlnke, lebo podľa neho je to také "americké". Posadnutý svojimi dark blue sheets- bože chráň, aby odišiel z domu bez toho, aby si neustlal posteľ! Chorobné puntičkárstvo sa však nevzťahovalo na jeho auto, za ktoré by sa nehanbila hociktorá cigánska rodina. Nedopitým pohárom s Coca-Colou a kávou z Dunkin' Donuts robili sprievod aj zababrané misky od jogurtu, keďže ráno sme nikdy nemali čas na normálne "európske" raňajky. Do auta sa čoskoro presunuli všetky moje doterajšie ranné aktivity vrátane maľovania, česania, príležitostne umývania zubov a jeho changing uniform, ktorá sa ležérne povaľovala na zadnom sedadle.
-Možno ti je s ním tak dobre preto, že ste si vzácni,- vyvrátila moju teóriu o chémii a osudovej príťažlivosti na milión kilometrov Vanda.
Možno. Možno keď nezbalíte svoje vzťahy do škatule predpísaných rozmerov, obalenej lepiacou páskou s nálepkou "Priateľ", veci fungujú jednoduchšie. Nevadia vám jeho zlozvyky, nechcete si ho prispôsobiť na svoj obraz, nepotrebujete, aby zmenil svoj šatník (hoci v štýle Adama Levina z Maroon 5 by vyzeral ne-o-do-la-teľ-ne)- beriete ho takého, aký je.
Žijeme v dobe, v ktorej máme potrebu definovať ľudí- toto je moja manželka, milenka, kamarát s výhodami, najlepší priateľ dovtedy, kým sa nevyspal s mojou mamou. Akoby sme sa báli prijať do svojho srdca ľudí len tak bez ničoho, bez špeciálneho školenia či odborného certifikátu, bez toho, aby sme ich museli značkovať ako dobytok. Známosti by pre nás potom možno neboli také obmedzujúce a zo svojho slovníka by sme navždy vypustili slovíčko "MUSÍM" a nahradili ho ľubozvučným "CHCEM". CHCEM s ním ísť dnes na večeru, CHCEM s ňou splavovať divokú rieku, CHCEM ju predstaviť svojim rodičom, CHCEM s ním byť až dokonca života. Skúsme sa na ľudí pozerať viac ako na jedinečné bytosti, nie ako na objekty, ktoré MUSÍME (a je to tu zase) bezpodmienečne zaraďovať do hlúpych kategórií len preto, že sa to od nás vyžaduje.
Odkedy som prestala definovať, žije sa mi lepšie. On je On a ja som na Skype preto, že CHCEM, plánujem, čo budeme robiť v januári, lebo CHCEM, je nám spolu dobre preto, že CHCEM(E). Každý z nás si žije svoj vlastný život, no aj na tú diaľku cítime, že do toho nášho spoločného akosi patríme. Neviem, čo to je, ale páči sa mi to. A ide to aj bez prívlastkov priateľ/priateľka.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ak to chce fungovať na princípe "musím" tak to stroskotá, lebo človek má rád obmedzenia iba do určitej formy a hlavne.. to čo "musí" zo zásady bude robiť nerád.. i napriek tomu, že by to inak "chcel"
a čo sa zaraďovania do kategórií týka. to že niečo nieje povedané či výslovne určené neznačí, že to tak fakticky nie je. ono sa to proste vždy akosi samo zaradí.. už len tým, že človek chce to predsa nemôže byť "náhodný okoloidúci"