Oslavovalo sa aj v malom bare na rohu Miletičovej ulice. Paradoxom však bolo, že v skutočnosti nebolo čo oslavovať. Skromný podnik bol útočiskom najnižšej spoločenskej vrstvy a pohárik bol len akýmsi dočasným únikom z drsného života. Realita bola krutá: mohli ste tu stretnúť mladé ženy s modrými tieňmi, ktoré si za jednu noc účtovali bankovku s Antonom Bernolákom a na duchu tak zostarli najmenej o dvadsať rokov; páchnucich bezdomovcov, ktorí si na alkohol zarábali predajom časopisu Nota Bene a rôzne skrachované existencie, ktoré boli schopné okradnúť aj mrzáka, len aby mali na svoj mizerný fet. Smotánku dotvárali pasáci a úžerníci, poprípade drogoví díleri. Spisovateľ by sa v tomto zadymenom prostredí zaručene vyžil.
Celé to tu mal pod palcom Oto, skromný chalan z Petržalky. Oto nebol typický barman v zástere, ktorý čapuje dva centimetre pod čiaru, pod krígle kladie pivné tácky a vysypáva popolníky. Pre týchto ľudí predstavoval nádej. Bol to nový Ježiš 21.storočia, ktorý pred vás položí tanier slepačej polievky a ešte sa spýta, či nechcete vegetu. Ľuďom z ulice podával pomocnú ruku a ak im aj úplne nepomohol vstať na vlastné, dokázal zmierniť ich utrpenie a tvrdý údel osudu.
- Koľkokrát som ti vravel, že tými blbými eurami môžeš platiť až po polnoci? - hádal sa s nejakým chlapom v podnapitom stave a v duchu nadával na eurobalíčky, ktoré si pod stromčekom našiel každý druhý občan Slovenskej republiky. – Hej, sevas Marek!
Marek sa otočil a kývol hlavou na znak pozdravu. Bolo ťažké uveriť, že sa kedysi plazil po štyroch a pred kostolom prosil o almužnu. Dnes má mazdu a oblek.
- Zdravím ťa Oto. Vidím, že sa už pilne pripravuješ na novú menu.
- Neser ma aj ty. Čo nového vo firme?
Už na pohľad bolo každému jasné, že tento mladý muž s vysokoškolským vzdelaním na ulicu nikdy nepatril. Až nápadne sa podobal na Pierca Brosnana z Agenta 007, za ktorým sa otáčala každá sukňa. Takéto typy si možno predstaviť len pri dopravných nehodách na déjednotke, ako z horiaceho auta zachraňujú matku s dieťaťom, na hlave si neskrivia ani jediný vlas a na záver sa vyškierajú do kamery ako hrdinovia dňa. Marek však občas potreboval zachrániť sám.
Nonsensom dnešnej doby je, že v jeden deň máte všetko a zajtra sa dozviete, že vaša žena spáva s iným. Na tretí deň si do kufra balíte zubnú kefku a holiaci strojček a odchádzate do najlacnejšieho podnájmu v Bratislave. Ignorujete ospravedlňujúce esemesky v telefóne, samotu liečite fľašou vodky a jedného dňa - ani neviete ako – vás pre pár nezaplatených účtov vykopnú z bytu a vy ležíte pomočený kdesi v kartónovej krabici. Pokiaľ máte ešte aké - také zvyšky dôstojnosti, vstanete, oprášite sa a idete na panáka k Otovi. Počas niekoľkých večerov mu vyrozprávate svoj životný príbeh, on sa ponúkne, že si na váš problém posvieti a o pár mesiacov máte vlastný podnik v centre hlavného mesta. Zázrak? Pravdepodobne.
- Doniesol som ti hrnček s logom našej firmy. Chceš ho v ružovej alebo v jemne lilavej farbe?
- Daj to sem, - uškrnul sa Oto a ihneď namixoval drinky. – Dobrá reklama, - prezeral si hrnčeky. – Len by ma zaujímalo, kto vyberal tie farby?
- Tak to je Jankina práca, moja nová odborníčka na reklamu, - povedal Marek a zapálil si marlborku. – Vážne nechceš zamestnať? Myslím si, že vybrať farbu pre hrnček by dokázal aj priemerný čašník, ktorý ledva dokončil strednú školu.
- A pripraviť tak o flek mladé dievča, navyše v čase finančnej krízy? Nie, ďakujem. A predsa dobre vieš, že moje miesto je tu.
- Viem viem, - prikývol Marek a odrapotal: – pomáhať stroskotancom ako sme my nájsť zmysel života.
- Tak. Mimochodom – čo dnes?
- Ako čo? - nechápal Marek. – Je predsa Silvester a ja sa mienim so starým rokom dôstojne rozlúčiť, hoci práve nebol najlepší. Spijeme sa, sfajčíme a svet gombička. Zostalo mi ešte trochu málo. - Vyložil na stôl marihuanu.
- Ach tak... ty si s tým svinstvom nedáš pokoja, - poznamenal Oto. - Vlastne...vlastne som mal na teba menšiu prosbu, ale môžeme to kľudne nechať na inokedy.
– Sem s ňou.
- Totiž...mám kamarátku...prostitútku...práve teraz jej to dobre nevynáša...
- ...ani sa nečudujem, - skočil mu do reči Marek. Je krátko po Vianociach a až teraz si drahí oteckovia v nespokojnom zväzku manželskom uvedomili, že svoje ratolesti priveľmi rozmaznávajú.
- ...tak ma napadlo...keďže si teraz celkom v balíku...
Marekovi to razom došlo. -...tak ťa napadlo, žeby nebolo od veci chytiť od tej šlapky zopár pohlavných chorôb a zvyšok života stráviť s AIDS? Ďakujem, nemám záujem.
- Ale no tak! - prosil Oto. – Je vážne dobrá...tu...tu je jej adresa.
- Už som povedal, že nemám záujem. Sorry. Navyše dnes isto uvidí množstvo vtákov, ktoré sa nepostavia.
- A práve preto ti nenalejem.
Vzdychol si. – A nestačilo by tej slečne jednoducho napísať tučný šek, aby mala z čoho zaplatiť inkaso?
Oto ho priateľsky chytil kolo pliec a postavil pred bar. – Dobre sa na seba pozri. Vyzeráš snáď ako nejaká charita? Okrem toho – a teraz úprimne! Kedy si bol naposledy so ženou? Svojím spôsobom ti vlastne robím láskavosť.
Marek neodpovedal a do hnedastých prstov zobral na znak prehry kartičku s adresou. Oto má pravdu: možno práve táto žena bola znamením, aby sa prestal zapodievať tým, čo bolo a sústredil sa na to, čo je a čo bude. Lívia je jednoducho minulosť: mladá a krásna, zvodná a usmievavá, no zároveň bolestná. Ale len spomienka, nič viac. Navyše tu bol okamih, na ktorý tak dlho čakal: konečne sa bude môcť tomuto zvláštnemu chlapíkovi so svätožiarou kolo hlavy odplatiť.
- A mám jej zaplatiť v slovenských alebo v eurách?
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Mám vyslovene nepríjemný pocit z tej silvestrovskej atmosféry...