Takým svetielkom v jej živote bol práve včerajšok. V malom, jednoizbovom bytíku sa na skromnom gauči tisli okrem nej dve ďalšie dôchodkyne-inteligentná a vtipná Elenka, ktorá pracuje na sociálke a teta Milka, ktorá sa v skutočnosti volá Ľudmila. Je malá a ryšavá, s nosom ako uhorka. Keď si vypije-čo je pomerne dosť často, rozpráva asitaktorýchlo. Jednoducho neviete, kde veta začína a končí.
Ako správne baby mali medzi sebou aj správneho chlapa. Vedľa Elenky sedel "Janko z Dolniak"-zaryrý starý mládenec s trnavským prízvukom, ktorý mal takmer všetky vodičské skupiny a na prekvapenie ešte svoje zuby. Okamžite mi padol do oka, pretože ma neosáhaval a nehovoril mi, že som "celá mama". Dokonca ho ani nezaujímalo, ako sa volám. Čo viac môže žene lichotiť ako dôchodca, ktorý ju ignoruje?
Cítila som sa medzi nimi skvele. Popíjali lacné víno, nalievali si lacného koňaku a boli šťastní. Spomínali na to, aké to bolo kedysi a aké to je dnes. Ako si vždy po práci dali utopenca, ako Elenka našla na futbale stovku a prepili aj to, čo nemali alebo na to, ako im prihorel guláš. Ako chodili spolu na jarmok, ako sa vždy tešili na tancovačku. Mala som chuť ich všetkých vyobjímať, začleniť sa do ich rodiny, prijať ich krv.
Premýšľala som nad tým, aké to bude s nami. Nedávno sme zmaturovali a odvtedy si ide každý svojím smerom. Jeden na medicínu, druhý na farmáciu a tretí sa túži stať ekonómom. Pálime za sebou mosty a staviame diaľnice. Viem, že niektorých ľudí zo strednej vidím naposledy. Bez ohľadu na to že sme si sľúbili zostať v kontakte.
Tak to už na svete chodí. Ľudia odchádzajú, aby do nášho života mohli vstúpiť ľudia noví. Jedného dňa odídu aj oni a potom prídu ďalší. A ďalší a ďalší. V škole, v práci, na záhradke, na zástavke autobusu, v supermarkete v oddelení domácich potrieb. A niektorí v našich životoch zostanú naveky. Prežijeme s nimi základnú, strednú i vysokú školu, pozvú nás na svoju svadbu a vyberú si nás za krstnú matku ich dieťaťa. A jedného dňa-ani nevieme ako, sa ocitneme v skromnej izbičke, napchávame sa veterníkmi a spomíname na mladosť. Tak to už na svete chodí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mirkova
26. 8.augusta 2010 11:11
čas plynie neuveriteľne rýchlo a občas ešte rýchlejšie
2
v poslednej dobe ( odkedy som zmaturovala ) si tiez uvedomujem silu casu viac a viac
Napíš svoj komentár