Vraj sa to casom zlepsi. Staru Belu. Otupies, to je pravda. Uz to nie je take caste, uz nemyslim kazdy den na to, ako sme nasli tvoje studene a sive telo. Iba ked idem okolo. Vzdy ma tak trochu zvratene - po vsetkych tych citaniach, ako hrozne vraj smrdi mrtvola - zaujimalo, ake to naozaj je. Nikdy by som necakala, ze to zistim pri tele svojho najlepsieho priatela. Cas obrusil vsetko - spomienky, traumu, moje city, cely moj zivot. Ale urcity cas po tvojej smrti som este mala v zivej pamati energiu z toho vsetkeho, co sme spolu prezili. A tym som vedela tu priepast po tebe aspon z malilinkatej casti zaplnit. Chybal si mi, och tak velmi, ale ani sa to neda porovnat s tym, ako mi chybas niekedy teraz, o viac nez 1000 dni neskor po tvojej smrti. Ked uz to zitie zo spomienok neexistuje.
Su presne situacie, v ktorych si poviem, ze toto by si pochopil len ty, ze by si vedel presne co povedat, kam ma vziat na kavu, upokojit. Len si sadnut na balkon tvojho bytu s uzasnym vyhladom, zapalit si cigu, dat si latte a vsetko by zrazu davalo zmysel. Ked si zomrel - a doteraz ma tento pocit neopustil - som si hovorila, ze preco kurva TERAZ, ked sme si uz vsetko zle preskakali, mali tituly, mali joby, mali zabezpecene byty a stacilo len zit, taky ten normalny zivot. Praca, peniaze, laska, vikendy, vylety. Boli sme mladi, nic nam nechybalo.
Niekedy by som tak strasne chcela, aby si spoznal M., D., M. a dalsich, ktori tvoria moju kamaratsku rodinu, aby si vedel, ze som dala zbohom M., ze som to dokazala a ze znova lubim. Ze sa idem stahovat do domu do Race (omg!). Ze planujem rodinu (omg! omg! omg!)... Ze uz nemame v P. byt, ze uz tam mozem chodit vlastne iba na otocku na tvoj hrob. Bola by som zvedava ako by si zvladal pandemiu - urcite ako vzdy nanajvys poctivo, s ruskom a dettolom v kazdom vrecku, vsetko by si respektoval. Casto myslim na tvoju mamku, ako preboha sa da s takym niecim zmierit a zit do konca svojich dni. Co tam po mne. Ale ako to, ze ani myslienka na nu ta nezastavila. Kedysi, skoro po tvojej smrti, som casto myslela na to, aky bol tvoj posledny den. No bola to prilis strasna predstava, tak uz to nerobim. Teraz sa uz len obcas vkradnes do mojej mysle, ked mi je smutno, ked sa pozeram na nejaky krasny vyhlad, ktory viem, ze by si miloval rovnako ako ja. Obcas rano, ked pijem kavu a svieti slnko. Ked pocuvam Florence, ked objimam tvoje LPcka. Ked svietia vianocne svetielka. Doteraz je pre mna extremne tazke udrzat vtedy slzy, no uz sa do tych obrazov vratili farby, zivot. Po tvojej smrti som bola tak otupena, ze som necitila NIC. Take to, ze sa pozeras na na nieco, co vies ze je krasne. Ale co z toho, ked nic necitis. Nic. Nic. Nic. NIC. Prazdno.
Ak to uz skutocne nemohlo byt inak - ak uz bol pre teba ten zivot naozaj tak nezvladnutelny, tak ti dakujem, ze si zachranil aspon ten moj. Bol najvyssi cas sa stretnut so smrtou, uvedomit si smrtelnost a zacat zit. Za tie 4 roky som nasla samu seba viac, nez za dovtedajsich 26.
"With all which, had it not been, I would not now be here, as I am."
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
aj by som sa spytal, ako je to s tym smrdenim, ale asi by to nebolo najvhodnejsie. takze len: vela sil. netusim vbc, ake strasne to musi byt, viem si to len predstavovat a uz to ma desi
Napíš svoj komentár
pamatam si ked si to sem prvykrat pisala, ach Boze... ten cas tak leti
drž sa