Nenávidím rozlúčky... Ale kto by ich mal rád? Neohrabané objatia, či užívanie si posledných sekúnd prítomnosti niekoho, koho akýmsi spôsobom milujeme. Alebo niečoho. Túlenie sa, oči plné sĺz... Je zvláštne uvedomiť si, že niekto chodí okolo vás, a má v hlave celkom iné myšlienky. Možno mu je zima a chce čo najskôr vypadnúť z tohto špinavého mesta, prísť domov, do tepla, zhodiť ťažké zimné oblečenie, navliecť si hrubé, teplé ponožky a zabaliť sa do deky. Ísť k svojej polovičke, povedať čo k nej cítime... Ale vy stále stojíte, a to čo máte radi, odchádza.
Horúci pramienok slanej tekutiny chladne na studenom líci a v srdci je stiesnenosť. Ten pocit, pri ktorom sťahujete brucho. Viete, že to nie je beznádej. Ale je to niečo iné, a bolí to. Keby si tak mohlo ostať navždy... Zmenilo by sa to na stereotyp? Keby si tak mohol ostať navždy... Zmenil by si sa na niečo, čo ma nepriťahuje tak ako včera? Tak ako pred rokom. Už len prach...
Chladný dotyk ruky, studená vlhkosť. Koľko lásky sa tam skrýva? Škoda, že obe ruky sú moje. Bláznovstvo šialenej mysle... Je to len obdobie, alebo je to moje presvedčenie a potrvá dlhšie? Možno navždy. Aké smiešne slovo. Keď ste si istí, príde neistota. A kniha vám napovie len, že svet je plný protikladov, ktoré nám pomáhajú ujasniť si, čo chceme. Ale kde sa podela úľava?
Poznáte to, ako sa čas vlečie, keď niečo túžobne očakávate. Len sedíte na lavičke, rozoberáte kvalitu čínskeho oblečenia s neznámou starou babkou, hoci myšlienky máte niekde celkom inde. A potom sa vráti. Opätujete jeho pohľad, a zrazu zistíte, že sa tak chcete dívať celý čas. Aj zajtra, aj o mesiac, aj o rok. Ale čo chcete viac? Je niečo, čo chcete viac? V tom okamihu zrejme nie. Ale čo večer, keď si líhate sami, a máte čas na premýšľanie? Máte ten známy pocit, ktorý vám tak strašne lezie na nervy a chcete ho zmeniť. Zmeniť všetko.
Spomeniete si, a celá snaha je zrazu zbytočná, vy môžete začať od začiatku. Je tu dnes, bol tu včera a bude zajtra. Dokedy?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár