Dnes možno chcela len zapadnúť alebo dokonca túžila po tom, aby si ju pre zmenu nevšímali. Aby jej dali pokoj a už jej nenadávali. Ale asi to nevyšlo ako každé ráno, keď sa o to snažila.
Žena kráčajúca po chodníku sa najprv poobzerá okolo seba, a až potom si prisadne. Chvíľu sa pozerá na tašku, na topánky a nakoniec na samotné dievča. Je jej ho ľúto, pretože veľmi dobre vie, ako sa cíti a tak sa jej prihovorí.
"Čo sa ti stalo? Prečo máš roztrhnutú tašku? A kto ti to, prepána, urobil? " znovu sa obzerá okolo seba.
Žiadna odpoveď, žiadna reakcia. Len trošku hlasnejší vzlyk unesený šumením lístia. Žena sa zohne, dvihne notes s nápisom, pokrčí papier a odhodí ho do koša preplneného odpadkami. Znovu si sadne a vidí ako sa na ňu dievča, s výjavom na tvári pozerá.
...Pozerala som sa do hnedých, vystrašených a uplakaných očí, zakrytými hrubou vrstvou skla. Jej úpenlivý pohľad ma desil. Bolo v ňom vidieť prosbu a zároveň úvahu Veriť či nie? .
"Nemaj strach." vzdychnem si. "Viem ako ti je. Ja som tu takto sedela pred pár rokmi rovnako ako ty. Kto ti to urobil? " opýtam sa s pocitom, že som to počula asi pred dvadsiatimi rokmi na tomto mieste od tej panej.
Bojácny hlások zaznel v mojich ušiach ako nečakaný hrom z jasného neba. Zľakla som sa, no nedala som to najavo.
"Mo...moji spo-spolužiaci." hiklo dievča a červené, no už suché oči sa opäť zaliali slzami.
"Neplač, už tu nie sú, sú preč." naklonila som sa k nej, aby som ju pohladila a cítila som, že sa už asi dlho neumývala. Celá bola od blata a potu. Miestami som na jej košeli zbadala krv. A potom som si všimla škvrny po jej tele.
"Ale...aj toto ti spravili spolužiaci? " odhrnula som jej vlasy, no ona sa odtiahla. Premýšľala som, že ten dotyčný, ktorý urobil takú hanebnosť, si zaslúži prezývku napísanú na papiery trčiacom z koša.
Do uší mi zaznela hrozná odpoveď.
"Nie...to - to bol otec."
Vyrazilo mi to dych a dlho som sa pozerala na tú malú bojovníčku, trpiteľkou jej osudu, ktorý jej zavesil na plecia viac hrozby, ako si kto niekedy zaslúžil.
Chcelo sa mi z toho plakať, no nemala som právo začať, kedže ja som mala oproti tejto slečne omnoho lepší život.
Rozprávali sme sa hodinu, možno dve a vonku sa zvečerilo. Mesiac ukázal svoju plnú krásu a moc. Ostalo chladno, a kedže dievča nemalo kam ísť, rozhodla som sa, že ho vezmem k sebe domov...
V temnej noci okúpané a prezlečené dievča, s lepším pocitom a chuťou žiť, sa po špičkách nieslo chodbou. Otvorilo dvere, ktoré potichu zavŕzgali a hnedé oči naposledy si obzerajúc teplý domov a s tichým "Ďakujem", sa stratili v tme a viac sa neukázali.
A Andrei toto dievča pomohlo k tomu, aby si uvedomila, že nie len ona si prešla "peklom", keď bola malá, aj keď na tieto pocity už dávno zabudla. Svet dospelých nie je vždy ťahší ako ten detský.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
onaj123
28. 8.augusta 2011 18:40
No to naozaj si také peklo v rodine keď si bola malá zažila?
Napíš svoj komentár