Her Angel 0:-)

Na posteli sedí mladé dievča, ktoré ticho plače a pozerá sa von z okna. Je nádherný spln mesiaca, svieti všade naokolo, ako veľká žiarovka zavesená na oblohe...
"Stále tomu nemôžem uveriť," hovorí Shala plačlivo. "Áno, urobím to. Musím, nemám inú možnosť."
Postaví sa, utrie si slzy, vezme z vešiaka vetrovku a čo natichšie, aby ju nik nepočul, vyjde z domu.
Vonku je zima. Zem akoby cítila jej žiaľ. Je taký veľký. Prečo sa to muselo stať? Prečo tam musela ísť? Nič by nevidela...netrápila by sa. Neuvažovala by nad touto možnosťou. Nie. Mohli by byť teraz spolu. Čo by dala za jediný deň s ním? Všetko čo má. Ona ho tak veľmi milovala, a teraz nenávidí.
Keď ich tam videla spolu, mala chuť zabiť ju. Mohla, ale čo by z toho mala? Možno ani ona nevedela, že má druhú.
Snažil sa jej to vysvetliť, no nechcela byť v jeho blízkosti už ani sekundu. Čo by teraz za tú sekundu dala? Sama za to môže. Vzala kameň do ruky a s nenávisťou ho hodila do rieky.
"Takto mám skončiť? Nie, nie, ja nechcem. Ale musím. Čo by som robila, keby som ho stretla? Hodila by som sa mu okolo krku? Alebo ho zabila? Ani jedno nie je správne, a preto to musí prísť."
Vyzliekla si bundu a nadýchla sa...možno poslednýkrát. Chlad jej vliezol až pod kožu...
"Zima, aká si nežiadaná. Veď si nikomu nič nespravila. Ale veď ani ja nie."
Zrazu sa otočí. Niečo tam je. Hmmm...je to už jedno. Len nech sa ma nepokúsi utešiť. Nie, ja nechcem. Musím. Znova sa nadýchne.
Padá. Padá a rozmýšla, prečo to muselo skončiť práve takto. Bude to bolieť? A keď aj, tak len chvíľu. Všetky chlpy jej vstali. Od strachu či od zimi? Od oboch. Keď si to ale rozmyslí, je neskoro.
Do ticha zrazu prenikne bolestivý výkrik. Počuť náhle kroky...čiasi ruka ťahá bezvládne telo z vody.
Dievča si potichu povie: "Nie, prosím." Viac už nevládze.
Akoby z diaľky počuje neznámy hlas. "Vstaň. Neomdlievaj, prosím, nechcem, aby si umrela." Shala sa prebudí na to, že jej je hrozná zima.
Otvorí oči. Vidí nad sebou uplakanú tvár cudzieho chlapca. Ten prehovorí:
"Ako ti je? Prečo si to urobila?"
Prúd myšlienok sa jej víri v hlave. Chcela sa zabiť, ale tento chlapec ju vytiahol z vody. Z tej ľadovej vody, čo vdýchla do seba. Taká hlúposť. Prečo som to urobila? Náhle si spomenie. Kvôli tím dvom. Vrhne sa okolo toho neznámeho a ten ju k sebe nežne privinie. Šepká jej do ucha:
"Všetko je v poriadku. Už je všetko v poriadku." Je to ako vo sne. Nevníma, čo robí. Vôbec sa neovláda, a predsa je to také krásne. Jeho pery sa dotkli tých jej a ona sa cítila čoraz väčmi v bezpečí. Vie, že už to nespraví. Je taká štastná. Ako nikdy predtým. Naozaj nikdy. Ani vtedy, keď spoznala svojho prvého. Ani vtedy, keď dostala prvý bozk. Tento bol krajší.
Milujem ho a pritom ho vôbec nepoznám, blysne jej hlavou. Pozrie mu do očí. Tak nádherné oči v živote nevidela. Úprimné a hnedej farby. Nechcela sa odvrátiť. Keby mohla, pozerá sa do nich do konca života. Chlapec jej povie:
"Poď ideme z tadeto preč." Aj keď sa jej nechcelo počúvla. Príchod domov bol hrozný. Každý sa jej pýtal, kde bola, a prečo je taká mokrá.
Chcela ísť preč. Ďaleko, no nie sama. S tým neznámim chlapcom. Kde vlastne je? Odchádza so sklesnutou hlavou.
"POČKAJ! ! ! " Krik, pohľady, beh a znova krik. Má sa vrátiť domov. Áno, chcem ísť domov. Ale tam kde sa cítila byť doma, bolo u neznámeho. Nik sa mu nepoďakoval.
"Nechoď preč. Prosím." Vezme ho do jej izby. "Stále neviem, ako sa voláš. A ďakujem." Chlapec sa na ňu usmeje a pobozká ju. Tak horúci bozk. Chce, aby sa neskončil. Prichádzajú ďalšie a ďalšie. Rozlúčka, úvahy a otázka: "Kto to bol?"
Bolo prvý a posledný raz, čo ho videla. Hľadala ho, no márne. Nik taký nejestvuje. Bol to prelud? Nemohol, predsa ma zachránil. Nakoniec to vzdala. Vedela, že ju neopustil.
"Bol to môj anjel... viem, že je tu so mnou." Stále sa jej o ňom sníva. Nechce, aby sa tieto sny skončili...

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu