mračíte sa, vrháte oči smrti na každého,
kto opováži si vás prezrieť
zdola-hore a zhora-dolu,
máte chuť zvresknúť na toho a toho,
keď snažíte sa spozornieť len pri jednom
a on sa odvráti, keď si vás všimne,
máte chuť plakať,
povedať si: "Už nie!".
Po chvíli sa už presviedčate,
že on si len nevšimol vašu novú tvár,
že ste mali nový kabát,
nový pohľad,
ktorý nepatrí vám.
Keď ste nervózny
a na ukľudnenie vám hodina nestačí,
čakáte, kým znova nerozdrví vaše sny.
A keď spraví to opäť,
skloní hlavu a vy cítite,
že umierať sa vám chce
a že je to ľahšie,
on vás len obíde
a bude čakať,
kedy za ním zas prídete.
Ešte chvíľu tam budete stáť,
vaše oči sa budú zalievať,
slzy padať a padať,
budete snažiť sa ich skrývať
za kamennú tvár sochy
veľkej ako čiernej vdovy.
Samota si z vás bude odhryzávať,
pomaly, a isto bude čosi odumierať,
váš pud sebazáchovy už nebude celý,
budete sa snažiť, dať si rozum znovu dohromady,
zabudnete na svoje predošlé myšlienky a nálady.
Keď zahľadíte sa na kamienok na zemi,
predstavíte si, aké je krásne takto žiť,
len tak byť položený, vložený do cesty,
po ktorej by mohol prísť.
Spomeniete si, čo vlastne urobil,
že vašu ideu rozpustil
a bez slova sa otočil.
Keď konečne narovnáte svoje ramená,
v hlave vám zahrá pekná, nová melódia.
Vtedy za úsmev poďakujete tej najbližšej...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár