Chcela sa cítiť dobre. Myslieť na pekné veci, pretože jej myseľ zahmlieval smútok. Pomaly sa k nej zakrádal a bez jediného varovania jej neútešne vlieval slzy do očí. Nebolo to prvý raz, čo sa tak cítila. Napriek tomu si s tým nevedela rady a myslela len na to, kedy to prejde. Kedy sa vyspí a bude po všetkom. Musela si opäť zvykať na samotu a ona ju neznášala. V duchu si ťapkala rukou po pleci, nahovárala si, že to možno prejde a bude znovu lepšie. Niekde v sebe vedela, že to nepomôže, ale zatláčala túto myšlienku tak hlboko, až si sama uverila. A keď jej ten tenký hlások rozumu pípol, okríkla ho.
Zasnená a plná lásky. Tak sa cítila posledné dni a posledné týždne. Bolo jej dobre aj napriek tomu, že si myslela opak. Človek vie, o čom sa tu píše, každý to už asi zažil, keď spomínal na to, ako mu bolo zle a zistil, že nič až tak zlé sa vlastne nestalo. Vyšiel s tým všetkým vyššie, bol "nad vecou", ako sa hovorí, a nad všetkým sa pousmial. Nad svojou trucovitosťou či vymysleným hnevom. A potom zistil, aký bol vlastne hlúpučký, že sa vôbec začal hnevať a nevyužil ten čas inak.
A potom vždy príde tá fáza, keď si zopakuje vetu, "Prečo som ho nevyužil inak?" a posmutnie. Presne to sa teraz dialo v jej hlave. Najprv úsmev, potom smútok. Bola ako v kolíske, a preto sa zas ponorila do tónov hudby s očakávaním, že sa to nejak spraví "samo". Lenže teraz hrala iná pieseň. Mala žalostivú melódiu a v pozadí zvonivého hlasu hralo iba piáno. Položila si otázku, že prečo vždy, keď príde na to, jej mobil vie, čo má zahrať. Akoby cítil jej vnútro, ktoré malo vlastnú frekvenciu. Pokrútila hlavou a prestala na to myslieť. To je teraz nepodstatné.
Pozerala von oknom, kde sa míňala krajina, mesto, ľudské tváre jedna vedľa druhej. Vo vlastnom svete svojich slúchadiel bola tu a zároveň niekde inde. Jej myseľ stále zaťažovali spomienky a nevedela si jedinú vybrať, aby sa na ňu mohla skoncentrovať. Chcela to, ale bolo by to silené a už nie tak uvoľnené, ako to potrebovala. Chcela tú chvíľu prežiť. Nebola to šťastná chvíľa, to nie, ale jej srdce akosi vedelo, že ju musí prežiť s akýmsi pôžitkom. Uložiť si ju v pamäti celú, aby potom vedela, čo nabudúce nerobiť a čo si treba vážiť. Že akosi nič v tomto svete nedostane zadarmo. Karma tu niekde bola a ona ju priam videla.
Jej srdce plakalo a jej oči mali tiež na mále, no rozum ešte neprišiel o hlas. Stále kričal, že je tu priveľa ľudí. Čo ak by ju videli? To by jej bolo jedno. Ale čo ak by sa niekto niečo spýtal? To by asi neprežila. Práve z tejto stránky sa tešila na teplo domova. No na druhej strane sa jej tam nechcelo. Keď bola na ceste, ešte to nebolo tak končné a ona vedela, že doma to tak cítiť už nebude. Že sa niečo zmení, niečo sa zlomí v jej vnútri a ona bude musieť odísť. Vedela, že to urobí. Chcela, aby to bolo inak. Aby sa správala ako "dospelá", ale takéto veci sa nedajú zvládať.
Jej duša bola rozštiepená na dve polovice. Jedna šla domov, na mieste, kde sa zrodila, kde patrila. Druhá sa od tej prvej odsúvala každou minútou, každým kilometrom a strácala svoj dosah.
Tak neprirodzené.
Trhalo ňou, chcela sa vrátiť. Vedela, že to nie je v poriadku, mala by byť celá. A predsa...musela čakať dva mesiace na splynutie. Na pocit celosti.
Ďaľšia pieseň so slovami pravdy, ktoré sa jej vrývali pod kožu. Preciťovala ich, každému jednému pokyvkávala hlavou, v každom cítila kus pravdy. Aká sa len cítila osamelá. Predstavila si, že len pred dvomi hodinami cítila medzi prstami teplo dlane, s ktorou sa jej nechcelo lúčiť a niekde v krku za jazykom pocítila odozvu na túto spomienku. Horko-kyslú v ústach, ostrú v hrdle a štipľavú v očiach. Vlhké oči zamrkali, keď dnes už asi po stý raz rozum prekričal žiaľ. Otupená vlastnou bolesťou pozerala do okna a nemyslela na nič. Aspoň chvíľku si jej telo odpočinulo od stresu. S nádejou v trasúcom sa hlase si povedala iba pre seba: "Idem predsa domov." No ani sama nevedela, ako to má brať.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár