Wiqqux: Radšej jeden, ako priveľa:)

Raz som písala o tom aká som bola nešťastná z toho, že ma nik nepočúva a nikto na mňa nemyslí. Je to omyl to vám vravím.
Som síce v štádiu dospievania – puberty, ale napriek tomu sa snažím nebyť emocionálna nemať stavy, pri ktorých by som zabíjala či už seba alebo ostatných.
Viem, možno sa vám teraz zdám byť namyslená, ale nemyslím si, že to tak je. 
Dnes sa kamošky o mňa dobre že nepobijú ak mám ísť s jednou niekam...sú smutné z toho, že nejdem s nimi a ja im stále dookola musím rozprávať ako veľmi ich mám rada, ale že sa nemôžem roztrhnúť na viacero častí. Žiaľ...Nie že by mi vadilo im to rozprávať, skutočne im má veeeľmi rada!
Ale keď sa niektorá z nich urazí, čo som o tej druhej povedala, lezie mi to na nervy. Aj oni sú kamarátky, ale každá chce byť tá moja naj. Neviem čím to...či som tak sympatická alebo ma len tak berú. Možno sa všetkým zdám akoby ma mali vlastniť...ale aby sa jedna urazila za to, že som na druhú na istej stránke napísala, že ma vie povzbudiť , keď to nečakám...je to, sorrky, ale trápne. 
Ja už nevládzem. Nechcem sa hádať za malichernosti a tobôž nie za také! A k tomu s nimi. Ale mám komplex z toho, že za chvíľu odídem na strednú školu a ich viac nebudem stretávať. Musím si to s nimi vynahradiť a oni to zneužívajú. Ja s nimi von idem kedykoľvek, no ešte sa mi nestalo, že by ma niektorá z nich pozvala von sama, a samej by sa jej chcelo chodiť po meste a podobne.

Raz som potrebovala ísť niečo kúpiť do obchodu. Niečo na oblečenie, neviem či to neboli to neboli topánky alebo niečo podobné, a pýtala som sa každej jednej. Jedna nemala čas, druhá museli ísť na autobus, ďalšia mala školu, iná musela byť doma a jedna z nich mi surovo povedala, že sa je prosto nechce.
Vtedy ma chytila asi najväčšie nervy aké som kedy mala. A tak som nazúrená šla sama. Nakoniec som aj tak nič nekúpila, pretože nákupy nenávidím a k tomu som bola nahnevaná. Nemala som chuť niečo si vyberať. A keď som bola na druhý deň smutná z toho, že som ostala zrazu tak sama, pýtali sa ma, že či mi niečo je. Nepovedala som im to. Nemala som to srdce.
Predstavte si, že niekomu niečo vyčítate a samy spravíte to isté! Presne tak to bolo aj u mňa. Vravela som im aby sa so mnou nehádali, alebo skôr neriešili hlúposti. A teraz sa ja budem za niečo podobné? Bolo by to nespravodlivé a nechcela som aby mi niečo podobné vyčítali. A tak som len mykla plecami a nechala som ich v sladkej nevedomosti...
A toto mi robia stále a ja už strácam nervy a...prosto nestíham.
A tak vám chcem povedať. Keby ste náhodou mali len jedného kamaráta, ale za to dobrého...držte sa ho ako kliešť! Je to lepšie ako byť v idei, že máte veľa priateľov, ktorí pre vás nič nespravia, aj keby ste si ruky nohy dolámali...

Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

Radšej jeden, ako priveľa:)

2 komenty k blogu

Horúce!