Vymyslený?

Na posteli sedí mladé dievča, ktoré ticho plače a pozerá sa von z okna. Je nádherný spln mesiaca, svieti všade naokolo, ako veľká žiarovka zavesená na oblohe..."Stále tomu nemôžem uveriť." hovorí Shala plačlivo. "Áno urobím to. Musím, nemám inú možnosť." Postavý sa, utrie si slzy, vezme z vešiaka vetrovku a čo natichšie, aby ju nik nepočul, vyjde z domu. Vonku je zima. Zem akoby cítila jej žiaľ. Je taký veľký. Prečo sa to muselo stať? Prečo tam musel ísť. Nič by nevidela...netrápila by sa. Neuvažovala by nad touto možnosťou. Nie. Mohli by byť teraz spolu. Čo by dala za deň s ním. Všetko čo má. Ona ho tak veľmi milovala a teraz nenávidí. Keď ich tam videla spolu mala chuť zabiť ju. Mohla, ale čo by z toho mala? Možno ani ona nevedela, že má druhú. Snažil sa jej to vysvetliť, no nechcela byť v jeho blízkosti už ani sekundu. Čo by teraz dala za tú sekundu. Sama za to môže. Vzala kameň do ruky a z nenávisťou ho hodila do rieky. "Takto mám skončiť? Nie, nie ja nechcem. Ale musím. Čo by som robila keby som ho stretla? Hodila by som sa mu okolo krku? Alebo ho zabila? Ani jedno nie je správne a preto to musí prísť." Vyzliekla si bundu a nadýchla sa...možno posledný krát. Chlad jej vliezol až pod kožu..."Zima, aká si nežiadaná. Veď si nikomu nič nespravila. Ale veď ani ja nie." Zrazu sa otočí. Niečo tam je. Hmmm...je to už jedno. Len nech sa ma nepokúsi utešiť. Nie ja nechcem. Musím. Znova sa nadýchne. Padá. Padá a rozmýšla, prečo sa to musela skončiť práve takto. Bude to bolieť? A keď aj, tak len chvíľu. Všetky chlpy jej vstali. Od strachu, či od zimi? Od oboch. Keď si to ale rozmyslí, je neskoro. To ticha zrazu prenikne bolestivý vykrik. Počuť náhle kroky...čiasi ruka tahá bezvládne telo z vody. Dievča si potichu povie "Nie, prosím." Viac už nevládze. Akoby z diaľky počuje neznámy hlas. "Vstaň. Neomdlievaj, prosím, nechem, aby si umrela." Shala sa prebudí na to, že jej je hrozná zima. Otvorí oči. Vidí nad sebou uplakanú tvár cudzieho chlapca. Ten prehovorí "Ako ti je? Prečo si to urobila?" Prúd myšlienok sa jej víri v hlave. Chela sa zabiť, ale tento chlapec ju vytiahol z vody. Z tej ľadovej vody, čo vdýchla do seba. Taká hlúposť. Prečo som to urobila. Náhle si spomenie. Kôli tým dvom. Vrhne sa okolo toho neznámeho a ten ju k sebe nežne privinie. Šepká jej do ucha "Všetko je v poriadku. Už je všetko v poriadku." Je to ako v sne. Nevníma, čo robí. Vôbec sa neovláda a predsa je to také krásne. Jeho pery sa dotkli tých jej a ona sa cítila čoraz väčmi v bezpečí. Vie, že už to nespraví. Je taká štastná. Ako nikdy predtým. Naozaj nikdy. Ani vtedy keď spoznala svojho prvého. Ani vtedy, keď dostala prvý bozk. Tento bol krajší. "Milujem ho a pritom ho vôbec nepoznám." blyslo jej hlavou. Pozrela sa mu do očí. Tak nádherné oči v živote nevidela. Úprimné a hnedej farby. Nechela sa odvrátiť. Keby mohla, pozerá sa do nich do konca života. Chlapec jej povedal "Poď ideme z tadeto preč." Aj keď sa jej nechcelo počúvla. Príchod domov bol hrozný. Každý sa jej pýtal, kde bola a prečo je taká mokrá. Chcela ísť preč. Ďaleko, no nie sama. S tým neznámim chlapcom. Kde vlastne je? Odchádza so sklesnutou hlavou. "POČKAJ!!!" Krik, pohľady, beh a znova krik. Má sa vrátiť domov. Áno chcem ísť domov. Ale tak kde sa cítila byť doma bolo u neznámeho. Nik sa mu nepoďakoval. "Nechoď preč. Prosím." Vezme ho do jej izby. "Stále neviem ako sa voláš. A ďakujem." Chlapec sa na ňu usmeje a pobozká ju. Tak horúci bozk. Chce, aby sa neskončil. Prichádzajú ďalšie a ďalšie. Rozlúčka, úvahy a otázka "Kto to bol?". Bolo prvý a posledný raz, čo ho videla. Hľadala ho, no márne. Nik taký nejestvuje. Bol to prelud? Nemohol predsa ma zachránil. Nakoniec to vzdala. Vedela, že ju neopustil. Bol to môj anjel... viem, že je tu so mnou. Stále sa jej o ňom sníva. Nechce, aby sa tieo sni skončili...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu