"Ehmm...a čo s tým alarmom? Bolo by fajn, keby ste ho vypli, ľudia zbytočne panikaria."
"Musím nad tým popremýšlať....hm..."bol zamyslení, vyzeralo to akoby ma ani nepočúval.
"Ale tam nemáte nad čím premýšlať..."
"Ale mám..ako mohli stratiť kontrolu nad loďou? Že by výpadok..."dalej som už nepočul, pretože zavrel mi dvere pred nosom. To hádam nie!! Veď ten starý blbec ma ani nepočúval. Chystal som sa zaklopať mu na dvere a poriadne mu vynadať do ochrchlavcov(sám neviem čo to je ale v tom ku mne podišla žena v bielom plášti. V ruke mala nejaký kufrík s červeným krížikom.
"Ahoj, chlapče. Čo sa ti stalo? Poď, to treba zašiť." Nič som jej nepovedal. Šiel som za ňou do miestnosti, celkom maličkej. Museli sme sa vyhýbať ľudom, bežiacich okolo. Všade vládla panika. Vstúpil som dnu, posadil sa na stôl a začala mi ošetrovať ranu. Trochu (no dobre, dosť to štípalo,, keď mi tam dala nejaký dezinfekčný prostriedok. Potom začala zašívať tranu. Po 10 minútach to mala hotové.
"Nebabri si to, jasné? Odpadne ti to samé, asi tak po mesiaci."
" Dobre, ďakujem Vám. Dovidenia."
"Čau, a nabudúce si dávaj pozor."
" No, jasne. Pokúsim sa."
Vyšiel som von, skoro ma zrazil nejaký ujo. Ospravedlnil sa a odišiel preč. Vydal som sa na izbu. Na našej chodbe nebolo ani duše, za čo som bol celkom vďačný. Otvoril som dvere a....ako prví sa na mňa hodil Maxík. Môj štvornohý priateľ. Irsky seter, 4 ročný a veľký ako rodoský kolos.(obrazne
"Dobre, stačí...Max! Stačí."začal ma oblizovať tým svojím dlhočíznim jazykom. Podarilo sa mi ho striasť. Zavrel som dvere a vošiel dnu. Maxo vyskočil na posteľ a tešil sa, že som prišiel. Potom som uvidel Lauru. Sedela na posteli.
"Tak ti to zašili? Bolo načase."povedala trochu urazene.
"No, hej. "
"Tak teraz máš príležitosť, vysvetliť mi, čo sa vlastne stalo. A ak budeš mať štastie, tak sa ani neurazím, pretože by som mala sa uraziť"
Sadol som si k nej na posteľ a začal som vysvetlovat.
"Dobre teda. Ja som mu vlastne ani nechcel ublížiť a prisahám, že som chcel ísť na WC ale potom sme sa stretli náhodne, vrazil nechtiac do mňa. Pôvodne som mal v pláne iba mu vynadať ale nevydržal som to a....."
" A preto si ho musel zbiť tak, že má zlomené obe ruky? Bola tu teraz jeho mama, hladala ťa. Na tvojom mieste, by som si dala na ňu bacha, bola dosť nasrdená...povedala som jej, že o ničom neviem."
"To ma mrzí,....ale on mi zase urobil toto"ukázal som na tú zašitú ranu nad ľavým okom.
"Ale sľubil si mi, že mu dáš pokoj..."
" Áno ale to sa nedalo. Mal som ho tam pekne naporciovaného..neodolal som."
"Myslela som, že ti môžem veriť..."
"Ale môžeš mi veriť."
"Nie, potomto už nie..."vyzerala že sa rozplače, tak som sa pokúsil aby sa tak nestalo.
"Už budem dobrý. Pojdem ti kúpiť tvoje obľúbené cukríky...."neskoro, rozplakala sa.
"No ták, neplač." Chcel som ju objať, ale odstrčila ma.
"Choď preč! Nechaj ma na pokoji!" Zvrieskla na mňa. Zrazu zapraskal reproduktor na stene. Bolo mi jasné, že je to kapitán.
"Nie, nie! 3 lyžičky cukru a 4 mlieka! Ako dlho ťa to budem učiť? No, šupito, choď. Čože?....už je to zapnuté? Ach tak. Tak, milý cestovatelia, badatelia a hladači stratených pokladov"(asi chcel povedať, pasažieri "hovorí k vám kapitán tejto nádhernej lode,ktorú mimochodom aj sám navrhol a financoval jej výrobu,inžinier architekt Kobalski. Nepleť te si to z klobásky, to je niečo iné, hihi."(ten jeho smiech ma strašil)"nebudem chodiť okolo horúcej kaše... smeruje k nám loď, Andromeda,. Je to veľká nákladná loď a nesie veľa tovaru. Pred 2,5 hodinou stratili kontrolu nad lodou a tá ide stále rovno a rovno....nedá sa vykloniť z kurzu. Nás by to vlastne ani nemalo trápiť,hihi, ale naneštastie, smeruje táto loď na nás. Žiadnu paniku, ľudia,naše mužstvo robí všetko preto, aby sme sa odklonili, no obávam sa, že...to je jedno. Robíme všetko, čo je v naších silách....."
"Vaša káva, pane."ozval sa druhý hlas v reproduktore, vzdialenejší, než ten kapitánov.
"Óóóóó....ďakujem.... Milujem tú vôňu.....sŕŕŕŕk....ach.. pripomente mi, že vám mám zvýšiť plat....počkať!!! Kde mám dáždniček? Chcem svoj dáždniček!!!..ako to, že ste naňho zabudli?!!! Viem, že sa dáva iba do letných drinkov, ale dobre viete, že ja ho chcem aj do kávy.....to s tým platom-na to zabudnite...keby sme boli v dobach dávnejších, keď ešte boli piráti, moj prapradedo by vás dal vyhodiť z paluby...naneštastie, niekto vymyslel niečo ako ústavu, ktorá zaručuje každému.......čo?...a, jasné, príhovor....hihi, Kde sme to prestali? Á, už viem. Tak, robíme všetko, čo je v naších silách. Tak sa nebojte a...keby sa že sa deje niečo, tak sa vám ozvem, cez túto parádnu mašinu...hihi,tak zatial je to všetko, užite si plavbu.A len tak mimochodom, ak to prežijeme, večer sa koná párty v bare. Ste všetci výtaní. Dovi. Uff, bolo to dobré, Maltazár?........Myslíš? á, veď to je jedno.. a kedy sa máme stretnúť s tou ľodou?...čo?...je to zapnuté? Ježiš ja som ale........"reproduktor zašuštaľ, zapípal a stíchol. Pozrel som sa na Lauru. Asi jej tiež dlho trvalo, kým jej doplo, čo kapitán prave povedal. Videl som, že začína panikáriť.
"Laura, nemysli na to najhoršie...."
"My umrieme.. utopíme sa a..."
"Hej, no ták...Všetko bude v poriadku... my sa vyhneme tej lode.."
"Presvečiať môžeš medvedíka čistotného, ale nie mňa."
Počul som, ako ľudia bežia po našej chodbe. Potom nám niekto zaklopal na dvere.
"Idem!"za dverami bola Laurina mama.
"Dobrý. Čo sa deje?"
"Poďte rýchlo von, musíme sa dostať.....jemináčku, a tebe sa čo stalo?"začala si obzerať moju ranu.
"Ehmm... asi nič, nič vážne."
"No, tvoj otec bude dobre zúriť. Budeš mu mať čo vysvetlovať....no, horí v strojovni, máme sa premiestniť do vestibulu."
"Ale to je falošný poplach, omylom som....."zastavil som sa, pretože som zacítil dym. Tak predsa som nezpustil ten alarm ja...
"Okej, pobalíme sa, a za chvíľu sme tam."
"Dobre, ponáhlajte sa."zatvoril som dvere. Oboznámil som Lauru čo sa tu deje. Zbalil som si do batohu len nejaké oblečenie a pár sladkostí. Pridal som telefón a knihu. Potom som si batoh dal na chrbát a čakal som Lauru. Akurát si dávala do ruksaku svoj denníček, tá si ho bere všade. To mi pripomenulo, že by som si mal zobrať nejaké papiere, aby som si mohol kresliť. Nejaké som si zobral a aj pár ceruziek.
"Môžme ísť,." Vyhlásila Laura.
"Dobre, Maxo, poď."privolal som ho a vyšli sme von. Rozbehli sme sa k vestibulu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
12. 8.augusta 2022 16:08
tato kktina zacina byt moja guilty pleasure
Napíš svoj komentár