Museli sme zvoliť inú taktiku, to uhýbanie sa nebol najlepší nápad. Tak sme sa teda skovali na dámske toalety. V inej situácii by mi to asi trochu vadilo, ale vtedy som si to ani neuvedomil. Ani nie po minúte, Laurina mama(a ináč, volá sa Lucia, takže odteraz ju tu budem spomínať ako pani Lucia, ok? , začala panikáriť, pretože loď sa zase o kúsok posunula.
"Mali by sme už ísť..."
"Myslíte? "Nebol som si istí, či sa už trocha zredukoval dav na chodbe.
"Nemôžme tu iba tak stáť, poďte, ideme."
Vyšli sme teda von na chodbu. Už tu nebolo až tak veľa ľudí. Maxo sa rozbehol ku východu a my sme sa rozbehli za ním. Ale ani sa nedalo bežať, bolo veľa ľudí pri východe. Po dlhých piatich minútach sme konečne vyšli von, a nadýchali sa čerstvého vzduchu. Na vode už bolo zopár člnov, daľšie sa naplňovali ľuďmi. Všade bol chaos, ľudia pobehovali sem a tam. Chceli sme nastúpiť na jeden z člnov, ale nepustili nás, lebo sme chceli ísť všetci a nezmestili by sme sa. A pani Lucia nám kázala držať sa pri nej, tak sme museli počkať na další čln. Ako sme tak čakali, všimol som si nejakú ženu, a vyzerala ako by niečo hľadala. Keď prišla bližšie,zistil som, že je to matka Matúša, toho chlapca čo Laura občas stráži. Nakoniec prišla úplne k nám a spýtala sa.
"Nevideli ste môjho syna, Matúška? Neviem kde je."Mala dosť zúfalý hlas, asi ho hľadá už dlho.
"Hej, videl som ho. Bol vo vestibule. Ehmm...počkajte tu, idem preňho."chcel som už vyraziť, keď sa musela ozvať Laura.
"Ale je to tam nebezpečné,Leo. Nikdy nevieš kedy sa tá loď potopí.... "tak toto si Laura mohla odpustiť, tá pani začala nariekať.
"Pozri, Laura, je to malé dieťa, idem preňho a hotovo."
"Ale v tom prípade idem s tebou."
"A čo tvoja mama? Nesmieš ju tu nechať samú." Pozrel som sa na pani Luciu. Usmiala sa a povedala.
"Len bežte, stretneme sa tu. A hlavne si dávajte pozor, jasné?! "Významne sa na nás pozrela.
"Dáme si pozor na seba. Tak poď, ideme." Už sme odchádzali, keď si ma zastavila pani Lucia
"Leo, dávaj na ňu pozor, dobre? Viem, v poslednom čase je to s ňou trošku ťažké, ale to by malo prejsť."
"Malo? Jasné, dám na ňu pozor. "Potom som sa obrátil k tej matke Matúša.
"Nebojte, váš syn je v poriadku, prinesieme vám ho."Rozbehol som sa za Laurou. Pridal sa k nám aj Maxo, zrejme vie, koho hľadáme a Matúš sa s ním často hral, tak pozná jeho pach. Vošli sme do vestibulu. Aj keď sme tam neboli asi 10 minút, za ten čas sa tam nazbieralo dosť dymu. Museli sme si dať na nos tričko, aby sme sa nezadusili. Ako prvé som sa chcel ísť pozrieť na miesto, kde som ho v tedy videl. Nebol tam. Začali sme pozerať po celej chodbe a kričali. V tom som počul brechať Maxa. Pozrel som sa na Lauru.
"Asi ho našiel. Poď."
Rozbehli sme sa za brechotom. To nebol celkom dobrý nápad... obaja sme sa rozkašlali. Ten brechot išiel so špajzi, veľkej špajzi. Vošli sme dnu. Na stole sedel opretý a bolo vidieť, že sa bojí. V ruke držal niečo, čo vyzeralo ako kľúč. Upokojil som Maxa, aby nebrechal. Skúsil som sa priblížiť ku Matúšovi, ale iba sa viacej skrčil.
"Matúš, poď. Ideme za mamou..."skúsila to Laura, ale nič. Nechcelo sa mi tu tráviť mlády, a tak som sa rozhodol. Podišiel som k stolu a chcel som ho vziať na ruky. V tom ten krpec zoskočil zo stola, podliezol ma a vyšiel von dverami. Zavrel ich za sebou a bolo počuť zamknutie zámku. Stalo sa to tak rýchlo, že ani Maxo nestihol zareagovať.
"Čo to do pekla urobil?!!" Začala Laura. Podišla k dverám a skúsila ich otvoriť. Boli zamknuté.
"Do matere!! Ten malý fagan si čo o sebe myslí?! Človek ho chce zachrániť život a on sa mu takto odvďačí..."
"Leo, kľud. Ukľudni sa. Musíme si zachovať chladnú hlavu... Vedel by si vyraziť tie dvere?"
"Nie som žiadny Sylvester Stallone, a nie sme vo filme... To sa nedá."
"Tak mi pomôž, čo by si urobil keby si bol zamknutí v špajzi?"
"Najedol sa? "
"Heeej...!! Toto je vážne!"
Poobzeral som sa okolo. Našiel som hasák (v špajzi?!! . Začal som búchať s ním do zámku.
"Čo to robíš?"
"Malé násilie ešte není fašizmus. Snažím sa otvoriť dvere ty chytráčka!"
"Tak prepáč....nakoniec je to moja vina, že sme tu?!Kto ma sem dotiahol?!"
"Nikto, sama si sa ponúkla."
"Lebo si ma donútil.."
"Íha..to sú mi veci. A ako som ťa donútil?"
"Ty...nepriamo si ma donútil..."
"Fúha..a to je ako?"
"Ehm..to,... je jedno, to nepochopíš"
"Ahá...tak že nakoniec som to ja, kto nič nechápe."postavil som sa oproti Laure." A kto nechce pochopiť, že Andreas není dobrý človek?!"
"Zase?! Ty s tým vážne neprestaneš?!"
"Nie, pretože si moja kamarátka a nechcem aby ti niekto ublížil."
"Tak zrazu som kamarátka?!!!včera som bola priateľka, dnes som kamarátka a zajtra budem čo?! Nejaký neznámy človek, pre teba,??!"
"Laura, tak som to nemyslel..."
"Ja viem veľmi dobre, ako si to myslel. Už tomu chápem, som to čo ti vyhovuje. Ale s tým je už koniec, už ma nebaví byť to, čo chceš ty. Keď sa s tadeto dostaneme tak ťa nechcem ani vidieť....!!" Jej prejav prerušil Maxo s brechotom. Obaja sme sa na neho pozreli, sedel medzi nami. Jeho výraz hovoril za všetko, mali sme sa prestať hádať a pokúšať sa s tadeto dostať. Vrátil som sa k rozbíjaniu zámku. Laura sa zašila na druhý koniec miestnosti. Niečo tam prehrabávala. Potom zrazu na mňa zakričí.
"Leo!! Poď sem !"
"Čo sa deje?!"Podišiel som ku nej a ...ukazovala na nejaké dvere.
"To hádam nie!! Sú otvorené?!" Laura ich skúsila.
"Áno, sú otvorené. Poď!"
Celkom ma to naštvalo. Celý čas sa tu mordujeme s tými dverami a tu sú otvorené dvere.... vyšli sme von, Maxo vybehol. Rozbehli sme sa ku východu z vestibulu. Už sme videli východ, keď sa v tom loď posunula kriticky dole a my sme zleteli na zem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
31. 7.júla 2022 21:45
To je taka blbosť, az je to dobre
Napíš svoj komentár