"Počuj Laura, čo keby sme sledovali ten potok až k miestu kde sa vlieva do mora?"
"A načo by to boloo dobré? Nechceli sme náhodou preskúmať ostrov?"
"No, bolo by fajn keby sme sa uložili na noc niekde blízko pitnej vody ale tak aby sme videli na more, keby náhodou prechádzala tedeto nejaká loď aby nás videla. A vlastne preskúmame tým aj časť ostrova."
"Ach ták...no dobre tak sledujme ten potok."
Ešte sme si naplnili flaše vodou a sledovali sme potok. Tak, úloha jedna splnená, vodu máme. Ešte niečo pod zub a oheň. Nad ohňom som si nelámal až tak hlavu ako nad jedlom. Obávam sa, že asi neprežijeme nad listami, ale že budeme musieť aj zabiť nejaké zviera. No, ale uvidíme, ešte nevieme poriadne na čom sme, čo sa týka obživy.
Pôda malinko klesala tak sme si museli dať pozor aby sme nespadli. Predpokladal som, že sa bude potok vlievať do mora, ale po tridsiatich minútach a sedemnástich sekundách sme narazili na neveľké jazero. Nebolo nejako mega veľké ale malo svoju dostatočnú veľkosť. Pôda okolo bola vlhká a občas sa tu mihli aj žaby.
"To bola žaba?"spýtala sa Laura vystrašene.
"Áno ale nemusíš sa ich báť. Pri najhoršom si ich opečieme..."
"Fuj, tak to radšej buden jesť listy zo stromov."
"Počul som, že žabie stehienka chutia ako kuracie mäso. Ale ako sa hovorí, dôveruj ale preveruj, takže to budeme musieť raz vyskúšať."povedal som so smiechom.
"Ach, radšej sa bavme o niečom inom, inak na teb avyvrátim ostatok čerešní. Tak, čo budeme robiť teraz?"
"Vrátime sa naspäť na miesto kde sme našli potok, je to tridsať minút a sedemnásť sekúnd odtiaľto ale musíme počítať so stúpaním terénu... "
"Počuj, einstiein, pôjdeme po tom potoku dokým nenarazíme na ten vodopád. Jednoduché."
"No, aj tak sa dá. A bolo by fajn niekde sa uložiť, pretože sa blíži noc a zrejme sa k moru nedostaneme. Navyše tam nesiaha sladká voda, aspoň na tejto strane ostrova."
Usúdil som, že jazero sa vlieva do mora, ale kadiaľ to neviem. Laura iba prikývla a pustili sme sa po potoku. Pozrel som sa na ňu a prvýkrát som si uvedomil ako vyzerá.
"Bóže môj, vyzeráš hrozne."zasmial som sa. Naštastie sa usmiala aj ona, takže som si vydýchol že pochopila to, že je to zo srandy.
"Ty tieš nevyzeráš nijak elegantne."
"Počuj, čo keby sme išli pooo druhej strane potoka? Aspoň si obzrieme druhú stranu."navrhol som.
"Dobre, môže byť."
Prešli sme cez potok, naštastie tam boli kamene takže sme sa nemuseli namočiť, a vidali sa dalej. V tom som zahliadol niečo vysoké a zelené...
"Aha, pozri sa sem."odhrnul som vysokú trávu a tam sa hrdo týčili bambusy. Bolo ich asi desať. Úprimne, ani som sa nečudoval, že sú tu. Jazero im dáva dosť vlhkosti na rast. Pokračovali sme dalej. Bolo už skoro päť hodín, za chvíľu príde večer. Ako sme tak išli, prezeral som si okolie. Táto strana sa veľmi nelíšila od tej prevej, až na to...
"Leo, pozri sa sem!"prerušila Laura moje myšlienkové pochody(neznášam to).
"Ach, čo sa deje?"
Rozbehla sa do hlbšie do lesa. Následoval som ju, a Max ktorý bol teraz zbavený postu prvého v rade sa ju snažil predbehnúť. Nuž čo, chcel byť prvý. Zastala pred mohutným stromom s obrovskou korunou. Keď ten strom nemal 25metrov tak ani jeden.
"Není to náhodou ...."
"Presne tak, orech kráľovšky-junglas regia. Plne mrazuvzdorný, odolá aj najtuchším zimám. Listy odhánajú hmyz a... a plody obsahujú veľa vitamínu B a želzo a fosfor..."
Nechal som ju, nech sa vyrozpráv. Možno ten jej monológ pomôže sa trochu uvóľniť. Keď skončila, povedal som.
"To všetko je fajn ale...na čo nám to bude?"
"Ty to vážne nechápeš?"zodvihla orech, spadnutí zo stromu,"toto by si mohol jesť celé mesiace a prežil by si, teda pokiaľ by si mal vodu."
"Aha jasné, chápem. Tak si nazbierajme pár orechov."
Tento nápad sa ujal ako veľmi dobrý. Všade kam saa len dalo sme dávali orechy. Potom keď sme zhodnotili, že všetky úložné priestory sú plné, rozhodli sme ísť dalej. Bol som rád tomuto nálezu. Pokračovali sme až kým sme nedošli na miesto, kde sme uzreli prvkrát potok. Max občas zaliezol do nejakého kríka a vyplašil nejakú zver. Radšej som ho privolal nazad, nechcelo sa mi ho hladať po celom ostrove nakoľko jeho poľovnícka povaha sa nedala zaprieť. Chceli sme sa niekde tohto miesta zložiť, ale vodopád bol dosť hlučný a zhodli sme sa na tom, že by sme sa nevyspali. Tak sme hladali nejaké súce miesto a našli sme po asi desiatich minútach. Tridsať metrov od potoka bola čistinka. Po nej sa povalovali kamene a na kraji stál mohutný dub.
"Tak, čo povieš na toto?"ukázal som na miesto pred dubom.
"Môže byť."
Zložili sme si veci k dubu a posadili na trávu, aby sme si trochu oddýchli. Pozoroval som okolitú prírodu. Bolo to ako z nejakého filmu, všade voňali stromy a celkovo celý les. Jemný vánok nás trochu ovlažoval, kedže bolo celkom teplo. Chvíu sme sa zhovárali čo asi bude z ostatnými, či sú už zachránený a tak. Ale ppstupne sa blížila noc a s ňou aj zima.
"Počkaj tu, zájdem pozbierať nejaké drievko na oheň. Hlavne nikam nechoď, o chvíľu som späť."
"Dobre, neboj sa, neodplávam ti z tohto ostrova."
"Ha-ha-ha, veľmi vtipné."Odišiel som nasrdený, že si z toho robí srandu.
"Veď to nemusíš brať tak tragicky!"zakričala za mnou Laura so smiechom.
Tak ja to berem tragicky, to sú mi veci. Keby som ju vtedy na člne neukludnil asi by už voňala fialky zo spodu. Vlastne koraly z dna mora. Vidal som sa opačnou stranou ako boll potok. Bol tam hustejší les ale nebál som sa, že sa stratím. Moja zásada je, choď stále rovno a neodbočuj. A takto sa nestratíte, nikdy. A keď aj odbočíte, vždy si pamätaj kam, ako a kdesi odbočil. Jednoduché. Max ostal s Laurou, strážil ju. Bol to vlastne môj pes, ale vychovali sme ho spoločne s Laurou, takže má k nej rovnaký rešpekt a vťah ako ku mne.
Keď som mal už všetko kam sa vetvičky a drevo zmestilo, vrátane rúk, otočil som sa a išiel naspäť. O desať minút som dorazil k nášmu "stanovišťu " kde ma samozrejme ako prvý privýtal Max. Striasol som ho a zložil drevo na kopu. Prekvapilo ma, že ani Laura tu nesedela len tak nečinne. Pozbierala kamene okolo a urobila provizórne miesto na ohnisko v tvare kruhu. V strede tohto kruhu bola menšia diera na oheň.
"No, za toto ťa chválim."
"Ďakujem, ale máme menší problém... ide o to, že ako chceš založiť oheň keď nemáš ani zapalovač ani zápalky ani lupu a pochybujem že budeš trieť drevo o drevo."
"No, to má pravdu, trieť drevo o drevo nebudem. A nie nemám ani jednu zo spomenutích vecí ale pomôžu nám vymoženosti 21.storočia."usmial som sa." Poď za mnou, pozeraj a uč sa."
Sadli sme si okolo miesta na oheň. Z batoha som vybral baterku, obal od tyčinky a brezovú kôru. Laura bola naštastie taký typ človeka, čo keď ste mu niečo vysvetľovali počúval a nepýtal sa načo je hento a tamto, čo mi náramne vyhovovalo. Zobral som suchú trávu, naukladal som ju na brezovú kôru a to celé som vložil na miesto kde mal byť oheň. Obal od tyčinky som starostlivo rozvinul hliníkovou stranou hore.
"Takže, "začal som vysvetlovať,"ako môžeš vedieť, všetky kovy sú vodiče elektrického prúdu medzine patrí aj tento hliník,"ukázal som na obal, ktorý bol z hliníku. Zobral som do ruky baterku.
"Toto je tužková baterka AA. Na spodok tejto baterky, na jej záporný pól, priložím časť tohto obalu, hliníkovou stranou. Druhú časť obalu priložím na hornú časť baterky, na jej kladný pól. V našom prípade je hliníkový obal vodičom v elektrickom obvode a baterka je zdroj elektrického obvodu a toto celé môžme nazvať elektrickým obvodom. Ale ako predpokladáš, vytvorí sa skrat. A presne to mi potrebujeme. Síce riskujem, že vybijem celú baterku a potom si už nezaložíme týmto spôsobom oheň ale veď v konečnom dôsledku si môžme vyrobiť baterky, no ale to už zachádzam ďaleko do budúcnosti. Takže, v tomto obvode nastne skrat a keď budeme mať štastie vytvorí sa iskra ktorá zapály suchú trávu, potom brezovú kôru a máme oheň."
"A myslíš, že to bude fungovať?"
"Bude musieť, ináč budem musieť zapáliť oheň laserom z mojích očí....."
Zasmiala sa a ja tiež. Jej smiech sa mi páčil, nebol taký aký má každý ale taký...príjemný. Chvíľu som na ňu zízal a zízal by som dalej keby nepovedala.
"Pán profesor fyziky, mohli by ste pokračovať, prosím?" Povedala a škerila sa ako debil.
"Čo...? Jáj, prepáč"rozpačito som sa zahladel preč.
Potom som urobil môj "skratový obvod". Zohol som sa a priložil som to úplne k suchej tráve. Nakoniec som priložil k obom pólom obal a čakal som čo sa bude diať.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tequila
9. 12.decembra 2020 23:49
a co sa teda dialo?
3
tak ja som velky fanusik... myslis, ze to stihas dokoncit este tento tyzden? ci?
Napíš svoj komentár