Nespomínam si na to ako som zomrel. Je noc. Vidím svit Mesiaca, ktorý spomedzi konáre listov pomaly stúpa k oblohe. Kráčam jeho smerom cez les až k prádznej ceste. Priamo oproti, na druhej strane, stojí náš dom. Zreteľne vidno, že v obývačke sa svieti. Na dvore, pred svojou búdou, pokojne spí môj pes. No zavolať naňho, si netrúfam.
Splnený mesiac na mňa hľadí z vrcholkov stromov. Niekde za mnou pred časom zapadlo Slnko, tak to predsa funguje, pokiaľ sa nemýlim. Na deň si však nepamätám. No Mesiac by nemal byť v splne každú jednu noc, či áno? A určite nie takto. Takto skutočný východ Mesiaca predsa nevyzerá.
Vraciam sa k ceste, avšak stále ju nemôžem prekročiť. Akosi mi to nie je dovolené. Raz som sa o to pokúšal jazdiac na chrbte srnky, no tá sa vtedy zrejme zľakla otvoreného priestoru a utiekla naspäť do bezpečia lesnej temnoty.
Vlečúci sa Mesiac ďalej pokračuje vo svojej púti po nebeskej klenbe. Napriek svojej nekonečnej pomalosti sa predsalen dostáva ponad cestu, zatiaľčo ja ho sledujem z diaľky na jej okraji. V tom som si spomenul na jeho príťažlivé sily, o ktorých som sa učil ešte ako chlapec v škole. Tie by predsa mohli zafungovať, či nie?
Vo chvíli, keď som mal Mesiac priamo nad hlavou, som sa z celej sily túžobne natiahol. Veľmi som si želal, nech ma zodvihne a prenesie na druhú stranu – veď v takomto stave musím byť hádam ľahší než pierko!
A on tak naozaj urobil!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pash
23. 2.febuára 2013 04:21
uau
Napíš svoj komentár