Pomaly sa blížil večer zatiaľ čo ona čupela schúlená pod schodami s cigaretou v ruke. Tak ako už mnohokrát predtým hľadala tu aspoň trochu kľudu a súkromia. V posledných dňoch sa to nedalo vydržať už ani doma, večne hádajúci sa rodičia akoby nevideli bolesť, ktorá sa jej deň čo deň zarývala viac a viac pod kožu. Odhodila špak a striaslo ju od zimy. Vlažný septembrový vánok pohladil jej odhalené ramená. Mala na sebe iba obtiahnuté čierne tielko, ktoré nosila veľmi rada v kombinácii s roztrhanými džínamy a obľúbené tenisky. Chlad ju donútil vyliezť z jej skrýše a pobrať sa smerom k domu. Vedela, že tam opäť dlho nevydrží a tak si len vzala bundu, nejaké našetrené drobné hodila do peňaženky a pobrala sa preč. Vybrala sa smerom, ktorým chodievala zvyčajne, keď mala takúto náladu. Cestou sa zastavila v malom obchodíku, kde si kúpila cigarety a plechovku piva. Ani náhodou sa jej nepáčil pohľad otrávene vyzerajúcej predavačky, ktorá určite vedela, že ešte nedosiahla potrebný vek na takýto nákup ale niečo v jej očiach ju prinútilo nablokovať tie veci a držať jazyk za zubami. Hneď ako vyšla z obchodu natiahla si na hlavu kapucňu, pričom ukryla svoj závoj dlhých blond vlasov, otvorila si pivo a kráčala. Kráčala pomaly pretože vedela, že kým dôjde na miesto, ktoré tak nenávidela a zároveň tak milovala, nestihne sa ešte úplne zotmieť. O pár minút sa ocitla pred veľkou bránou, ktorá bola presne ako predpokladala zatvorená. Posadila sa pod neďaleký strom a vyčkávala, kým sa vytratia aj posledný okoloidúci. Bola už tma, keď z ulice konečne odišiel aj posledný človek. Postavila sa, odhodila prázdnu plechovku od piva, prišla ku bráne a poľahky ju preliezla rovnako ako už mnohokrát predtým. Hoci bola tma, túto cestu vedela už naspamäť, pár krokov a stála presne tam kde ju srdce tiahlo.
„Milujem ťa.“
„Milujem ťa.“
„Nechcem o teba nikdy prísť, nevedela by som si predstaviť život bez teba...“
„Neboj nikdy o mňa neprídeš, navždy budeme spolu.“
Slzy jej stekali prúdom po tvári. Vždy keď si na to spomenula musela plakať, inak to nešlo. Prešiel už skoro mesiac, čo ju opustil, aj keď sľúbil, že to nespraví. Ale nemohla mu to zazlievať, on za to nemohol. Stála pri jeho hrobe a spomínala na všetky krásne chvíle, ktoré spolu prežili. Strašne jej chýbal a rozhodla sa, že už nechce byť bez neho. Sadla si, oprela sa o náhrobný kameň a začala sa prehrabovať v peňaženke. Vedela, že tam niekde je tá mala vecička, ktorá ju dostane preč z tohto sveta. Zrazu ju našla. Nikdy sa nerezala ani nič podobné no tú žiletku tam mala od čias, keď s ňou vyrývali do stromu svoje mená. Och večná láska, koľko spomienok. Uchopila ju pevne do ruky, nevedela presne, čo sa bude diať, no vedela, že nechce žiť vo svete kde nie je on! Priložila si ju ku žilám na zápästí a celou silou zaryla čo najhlbšie. Opantala ju neznesiteľná bolesť, zrazu bola všade krv ale napriek tomu bola šťastná. Veľmi pomaly strácala vedomie a jej posledné myšlienky patrili jemu. Jej životnej láske, dúfala, že sa s ním stretne. Slabla až nakoniec stratila vedomie úplne. Zdalo sa jej akoby to trvalo večnosť, keď otvorila oči, nadýchla sa z plných pľúc a zbadala jeho ako kráčal k nej s úsmevom na tvári. Konečne bola opäť s ním, opäť šťastná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lisss
4. 8.augusta 2010 23:31
coooooooooooooooo? to je nadherneeeeee
Napíš svoj komentár