Každý asi pozná to obdobie života.Máš 22,život je ešte celý pred tebou, ale ty netušiš kto si a čo chceš robiť.Pracuješ v bežnom zamestnaní, ktoré ťa absolútne nebaví a cez víkendy popíjaš s kamarátmi niekde v mestskom disko-klube.Ja som mal tohoto obdobia už plné zuby a chcel som to zmeniť, no akosi z neho nebolo cesty von.Jeden bežný deň som však pozeral film ,ktorý ma tak trochu nakopol.Je to v podstate autobiografia o Stephanovi Hawkingovi a volá sa to: Teória všetkého.Celý film bol super ,no v pamäti mám silný citát ktorý povedal.
,,Nech je život akokoľvek ťažký,vždy existuje niečo ,čo može človek robiť a uspieť v tom.Kým je život tak je vždy aj nádej."
A to ma trošku postrčilo vpred.Začal som sa zamýšlať nad tým ,čo som v podvedomí potláčal ako nepodstatné.Vždy som mal tak trochu umelecké cítenie a preto som upriamil pozornosť na veľa čítania a samovzdelania sa v písaní kníh.Teraz nehovorím že hned vydám bestseller,ale ide mi to akosi samo a baví ma to.Myšlienky sa menia na vety a ja pripravujem neskutočný príbeh (teda aspoň ja ho tak berem) o ktorom viem že je jedinečný a možem sním niečo začať.Za posledné dva mesiace sa cítim ako vymenený.Samozrejme nežijem v snoch ,že budem dáka extra trieda alebo niečo také.Celý život sa učíme,ale verím že keď si za tým pôjdem a budem na sebe tvrdo makať,tak dosiahnem svoje ciele.Samozrejme aj v tomto článku som určite urobil 1500 pravopisných chýb ,ale ako vravím,učíme sa celý život.Chcel som len inšpirovať niekoho,kto bol/je na podobnej "STOPKE" ako ja.
P.S.:Ešte jeden malý tip: Ak sa pre niečo rozhodnete a snívate o tom, tak to nikomu nepovedzte ,kým sa k tomu aspoň trochu nepriblížite.Môže sa stať, že pre ten cieľ stratíte motívaciu.Ľudia (a to aj rodina a blízky) totiž spochybňujú sen niekoho iného o ktorom si myslia, že by ho nedosiahly.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.