Jar, pekný slnečný deň, pofukoval jemný vánok, nebolo ani teplo, ani zima. Sedeli sme na brehu posiatom kameňmi, a bavili sme sa presne o takých istých drobnostiach, ako vždy. Rozprávali sme sa o všetkých malicherných škandáloch posledných dní, kto čo komu prečo povedal. Rozprávali sme sa o tom, ako nás oboch dokáže naše okolie vytočiť do nepríčetnosti, a taktiež o tom, prečo Jim Croce musel zomrieť tak mladý. Čas utekal ako splašený. Rozprávanie neustávalo. Odrazu som si uvedomil, že sedíš vedľa mňa, a hlavu máš položenú na mojom pleci. Ako správna hanblivka som sa neodvážil na teba pozrieť, a pulz mi veľmi rýchlo stúpol. Mladý, naivný, nevedel som čo v tej chvíli robiť. Tak som začal rozprávať asi najstupídnejšiu a najtrápnejšiu historku, na akú som si len mohol v tej chvíli spomenúť. Netrvalo dlho, a začala si sa potichu smiať so slovami, že som hlúpy. Zarazil som sa, a konečne sa na teba pozrel. Vtedy sa to stalo. Bozk. Nebol to bozk ako v klasických romantických filmoch, žiadne minútové vášnivé bozkávanie v daždi. Bol to len okamih, ktorý skončil skôr, ako som ho stihol zaregistrovať. A predsa ma kompletne vyviedol z rovnováhy. Opäť som sa na teba pozrel, ale tvoj pohľad bol nasmerovaný kdesi do diaľky. Presne v tej chvíli som si uvedomil, ako moc pre mňa znamenáš, a že ťa nikdy nesmiem stratiť. Nikdy...

V tom som sa prebudil. A uvedomil som si že to bol len sen. Nereálny sen, o reálnej osobe a reálnom pocite. Nikdy nesmiem stratiť. Ako sa ale dá stratiť niečo, čo som nikdy vlastne nemal? V tú noc som už poriadne nespal. Dni sa ale vliekli ďalej, a čím viac času som s tebou strávil, a že ho bolo požehnane, tým viac som si uvedomoval, že ničím sám seba. Bolo čoraz ťažšie na teba myslieť, ale ešte ťažšie bolo na teba nemyslieť. Bolo ťažké byť s tebou, pretože v hlave som mal celý čas tornádo myšlienok. Čo ak? Niečo bolo zle, a vedel som že je čas s tým niečo spraviť. Pozbieral som zvyšky odvahy, a vyložil karty na stôl. Na ten moment si pamätám len matne, pretože to čo nasledovalo, bol jeden z najhorších pocitov, čo môže človek zažiť.

Ako dlho to je? Sám neviem. Dlho. Veľmi dlho. Zmizla si. Po tej dobe. Koniec. O čom sme sa bavili naposledy? Povedali sme si aspoň zbohom? Spomínaš niekedy? Myslíš niekedy na moje meno, tak ako ja na tvoje? Ako sa dá stratiť niečo, čo som nikdy vlastne nemal? Odpoveď je – rýchlo. A bolestivo. Život ide ďalej. Treba sa pohnúť. Ale naozaj sa dá tak dlhá doba len tak zabudnúť? Dá sa úprimne zabudnúť na všetky tie spomienky?

Dnes sa odvážim povedať, že je to za mnou. Prešlo to. Občas si spomeniem, letmo sa usmejem, a tým to končí. Ale spomeniem.

Aj ty, TK? 

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár