Trošku sa musím vyžalovať

Nerobím to často, no niekedy proste musím vypustiť paru (ako sa zvykne hovoriť). Nemám tým namysli, že si idem niekam vypiť. V mojom stave by to ani nebolo najlepšie, a v podstate by to veci možno len zhoršilo.

Ide o to, že mám zasa raz pocit, že skočiť pod idúci vlak, či skúsiť letať bez krídel by bolo lahšie, ako zápasiť o holý život v tomto krutom a hlavne nespravodlivom svete. Nebojte sa, nechystám sa v skutočnosti na samovraždu. Len sa potrebujem vyžalovať. Bolo by lepšie poplakať si na niekoho pleci, cítiť objatie plné porozumenia a počuť slová štýlu všetko bude dobré, len daj tomu čas, atď. Mám okolo seba niekoľko ľudí, ktorým by som toto mohla urobiť, no nechcem. Stačí, že môj priateľ sa so mnou trápi, keď spolu preberáme našu situáciu. Keď vidím, ako ho to ničí a keď on vidí ako to ničí mňa... proste nemám chuť kaziť ilúzie o svete ešte niekomu inému.

Tak idem k veci. Vlastne k veciam, lebo je toho viac, čo ma štve, nedá mi spávať a berie mi tak povediac "vietor z plachiet".
V prvom rade je to asi skutočnosť, že hoci s priateľom makáme ako sa len dá, stále nemáme ničoho dosť. Alebo presnejšie nemáme nič. Ani to, čo by sme mali mať, to čo sa považuje za základné vlastníctvo na život.

Chodím do školy, do práce, starám sa o domácnosť v ktorej vlastne ani nechcem žiť. Priateľ podporuje moju rodinu, platí zameškané účty mojej mamy, hoci to vôbec nie je jeho starosť. Kvôli tomu nezostávajú peniaze pre nás. Jasné, že ako dobré dieťa sa neotočím chrbtom problémom mojej mamy a vôbec jej nechcem vyčítať, že ju finančne podporujeme. Problém je niekde inde.

Moja mama pracuje v troch robotách aby uživila rodinu. Mám troch súrodencov. Je nás teda dosť. Ale ono by sa to dalo zvládnuť, keby boli všetci normálni. No ako fungovať s nefunkčnými ľuďmi? Brat odišiel zo školy, lebo ho to nebavilo. Má 18 a myslí si, že je frajer. Nemá prácu, nemá žiadny finančný príjem. Necháva sa vyživovať mamou, býva doma zadarmo a ak potrebuje prísť k peniazom, nemá problém predať to, čo doma nájde. Sestra má 16. Je závislá na alkohole. Odmieta sa liečiť, máva depky a samovražebné sklony. Jej cieľom je dostať sa do väzenia. Nerobím si srandu je to naozaj tak. Tiež kašle na školu, no aspoň sem tam sa tam ukáže. Najmladšia sestra má 11 a ešte nikto nevie, čo z nej vyrastie. Keby žila v normálnej rodine bola by svetová. Múdra, priateľská, veselá. Ale rodinná situácia v nej všetko potlačila. Mám o ňu strach.

Osobitnou kategóriou je môj nevlastný foter. To práve on je mojím tŕňom v päte. Za celý život nič nedokázal, nikde nepracuje, je alkoholik a necháva sa vyživovať. Od rozvodu s mojou mamou žijeme všetci pokope a všetko je to ešte viac nanič. Kradne, uráža a celkovo si myslí, že mu všetci môžeme byť vďační za život aj keď nechápem, kde k takejto myšlienke prišiel.

Najviac ma vytáča, keď počúvam, ako uráža môjho priateľa. Už len tie dôvody: napríklad je preňho nikto (nebudem tu používať jeho výrazy), len preto, že pracuje aj za málo peňazí. Lebo predsa niekto normálny by za taký plat ani z postele nevstal. Alebo zato, že neje mastné jedlá je najväčší chudák. Vôbec nie je vďačný za to, že len vďaka môjmu priateľovi sa častokrát naje. Nie práve naopak ešte si dovolí povedať, že to je povinnosť aby ho môj chalan živil a keď je debil, tak nech to robí aj naďalej.

Mama ma rozčuluje tým, že si nevie tieto veci doma vyriešiť. Popravde od všetkých problémov uteká do tých svojich prác, len aby mala pokoj. Je mi jasné, že má toho až nad hlavu, ale všetko sa dá riešiť. No ona to nedokáže. Necháva sa využívať, ponižovať, vydierať... Je mi z toho až doplaču, keď počúvam, ako sa zachrbtom doma súrodenci s fotrom dohadujú, ako ju zasa na niečom okašľať. Neviem, či je ozaj s prepáčením tak sprostá, alebo pred tým zatvára oči naschval.

Je pravda, že ma štvú také veci, ako napríklad, že hoci máme s priateľom len minimálny príjem, platíme mame za nájom, zatiaľ čo foter alebo brat tam žijú zadarmo. Alebo to, že stravu si musíme kupovať sami. Priznávam, že nie vždy, ale aj keď už varí mama, musím aspoň niaké také mince do nákupu vložiť aj ja. Z toho sa potom stravuje aj zvyško rodiny. Ten zvyšok, ktorý len leží doma, ani prstom nepohne a ešte aj hrá nedotknuteľných.

Vážne mám toho dosť. Každého isto napadne, prečo neodídem. Veď sa môžem odsťahovať, no nie? Tak nie. Lebo nájmy sú dnes nehorázne drahé, lebo ledva vyjdeme teraz a nie to ešte, keby sme si museli všetko platiť sami. Nenachádzam východisko z tejto situácie a to ma ubíja. Nemám najmenšu chuť vrátiť sa zasa po práci do bytu, keď sú minimálne dvaja ožratí ľudia, ktorí budú provokovať, mama, ktorá je unavená z práce a na tvári má zúfalý výraz, lebo zasa nikto neupratal a tí ožratí ju otravujú hoci by si unavená rada ľahla. Nebaví ma skrývať si v izbe veci, čo by mohli mať niakú hodnotu, zašívať si peňaženku po kútoch a tak, aby mi z nej náhodou niečo "nedostalo nohy".

Ako to tu čítam, ani neviem, či to má hlavu a pätu. Popravde som tu nenapísala všetko, čo ma trápi. Je toho omnoho viac. Ale aspoň niečo som zo seba dostala. Nie je mi síce lepšie, ani sa necítim ľahšia, ale aspoň som zabila čas. Teraz môžem myslieť na niečo iné. Držte mi palce, nech je to optimstickejšie.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu