Zobudil som sa preto, lebo som mal otvorené obe okná a počul som nejakých opilcov ako takto neskoro ráno krivkajú domov, sprevádzaní svojimi myšlienkami, ktoré sa nehanbili vysloviť nahlas, aby sa tak o ne podelili s ľuďmi naokolo. Tak sa, chcel som či nie, o ne podelili aj so mnou, veď prečo by aj nie. Hrozné, títo ožrani, pomyslel som si, a to som ešte ani len netušil...
Prvý náznak na seba nenechal pridlho čakať. Nikdy sa neprikrývam gombíkmi z obliečky hore. To mi ešte ale nedochádzalo. Prvý varovný signál, ktorý som už aj pochopil bol, keď som pozrel na svoj nočný stolík a moje knihy boli posunuté do inej polohy. Už som vedel, že niečo nie je v poriadku. Prehodil som sa na iný bok, pretože najlepšie sa zaspáva ráno, keď človek vstane, nie keď si v noci ľahá. Ľahostajnosť.
Po chvíli som sa znovu prebudil a chcel som zasa zaspať, ale tentokrát som bol prerušený znova. Spal som v tričku, ktoré nosievam v prípade, že niekam idem, nie ak som v polohe ležmo. To bol ten moment, kedy mi už aj gombíky začali byť podozrievavé, tak som si otočil paplón, pretože ma to už teraz rozčuľovalo. Mal kockovaný vzor a bol prevažne modrej farby, dopĺňaný červenými, zelenými a žltými kockami so vzormi listov. Bol to taký jesenný typ, horšie je, že bol práve marec.
Vymanil som sa z ríše polosnov a začal som namáhať svoj orgán na to určený tým, ako som sa sem vlastne dostal. Nepamätal som si to...
Keď som na to nevedel ani za toho nijakého svätého prísť, povedal som si, "idem na to percepčnou metódou." Posadil som sa na posteli.
Zbadal som svoju mikinu a koženú bundu, pohodenú cez moje kožené kreslo - toľko kože je ozaj len náhoda - navyše, bunda mala rukávy vcucnuté dovnútra. Na nočnom stolíku bola kofola, ktorú nikdy nepijem. Doteraz neviem ako sa tam dostala, dokonca dvojlitrová a vypitá do polovice. Rifle pohodené na stoličke, to je síce bežný jav mojej izby, ale "poskladám" si ich, teraz boli len tak šmarené. Najhoršie znamenie boli kľúče na stole. Tie nechávam stále vo vrecku riflí. V tom pravom, nie ľavom! A prednom. To som si len myslel... Najhoršie bolo akonáhle môj zrak zablúdil dole vedľa postele. Vedro. Modré. Naplnené vodou z asi jednej šestiny. To by bolo fajn, keby som zmýval podlahu. Ale deň predtým som vysával, takže prečo by som to robil. Okolo vedra boli zvyšky kebabu v polotekutej forme. Zvláštne je, že som jedol kebab včera večer asi o ôsmej.
Vtedy mi to došlo. Posledné, čo si pamätám, je ako sme hrali, lepšie povedané jam-ovali, niečo na mix Audioslave a hudby štrnásteho storočia a ja som sedel za bubnami. V živote som na nich nehral, predsa mi to šlo, podľa mojich dvoch spoluhráčov, "enormne dobre." Mohlo byť nanajvýš desať hodín. Spomínam si, ako sme dohrali jednu z našich fantáziou práve vytvorených piesní, kde som do toho ešte recitoval The Lion for Real a potom Howl, obe od Ginsberga; ach, koľká to symbolika Beat genereation v tom samotnom čine. Odvtedy si už nepamätám nič. Až onu chvíľu rána o deviatej.
"Nikdy sa nestav, že po úspešných štátniciach bez učenia sa pôjdeš sundať."
- tvoj welšský karibský Sir Henry, alias kapitán Morgan
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár