vzal druhému slobodu.
Ja vybudoval
som prv základ odspodu,
neponechajúc, veru, nič na náhodu.
Prv okúsil som, aké to je,
keď srdcom prúdi mnohosť.
Dozvedajúc sa,
časom, hádam už i dosť;
rozhodol sa, teda, len pre jednú radosť.
Ratolesti, tie povievali,
nuž, rôzne, podľa vetra.
Jednostaj iná
sa s tou nehou stretla,
nespokojná, menná suma taxametra.
Z rôznych miest, plávajúc nehou,
zišiel som od tých zlých ciest.
Nemajúc žiadnu
neresť, čo sa mohla niesť
z jedno-večerných, neznámych, jasných hviezd.
Preosial som zlato, konečne,
cez onen sypký piesok.
Starostlivo si
vybral pomedzi všetok;
našiel som si nežný, jarný, vábny kvietok.
Prv bila sa do pľúc: "Nie, nie, nie;"
vedomá tých povestí.
Presviedčal som ju:
"Sem sa iná nezmestí,"
ja zbavil som sa všetkých svojich nerestí.
Tak som raz padol, úmyselne,
na to koleno svoje.
Opýtal sa jej:
"Miluška, ako to je?"
Povedala áno, odložila zbroje.
Budúcnosťou do prítomna, tu
človek, ten zaraz zistí -
hoc myslel inak -
že stále je ten istý;
život, čo bol, už nebýva korenistý...
Venované Marike & Tomášovi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár