Dokráčal som k môjmu obľúbenému jazeru. Sadol som si na svoj vysedený kameň, arkózový pieskovec, ako zvyčajne. Spoločnosť mi robila len páľava a občasné oblaky, ktoré na seba pútali pozornosť tým, že sa pretekali v tom, ktorý z nich prekryje slnko. Pozeral som na hladinu, odrážala okolité stromy. Nejaké lipy málolisté, zopár javorov mliečnych a jeden agát biely. Bol koniec júla. Čas, kedy sa človek často z nudy zamýšľa nad rôznymi vecami a uvažuje čo ďalej. Povedal som si: Ďalej už nič...
Vytiahol som revolver z obojstranného vrecka svojej hnedej mikiny spolu s krabičkou nábojov. Otvoril som ju všímajúc si nadpis: ".38 HP." Chvíľu som ich podržal v dlani a upieral svoj zrak na ne. Po chvíli ma jeden z nich oslovil. Vytiahol som ho a zastrčil do jednej komory. Ako som vídaval vo filmoch - zatočil som bubnom a začal ruskú ruletu.
Cvak. Nič. Zatočil som znova a opakoval proces. Po pár neúspešne - alebo úspešne, ako sa to vezme - opakovaných pokusoch mi to už prišlo divné. Nastavil som si tu správnu komoru a vystrelil. Smerom do vody. Takto sa totiž ruleta nehrá a nerád porušujem pravidlá. Cvak. Nič. Náboj nevyletel. "Do čerta, skurvená pani," zaklial som nahlas z frustrácie. Hodil som zbraň do jazera, znesväcujúc tak matku prírodu, teraz určite pani. Dávno ale nie je panna, tak čo. Keďže som si to uvedomil, náboje som zastrčil späť do krabičky. Nie je dôležité, keď nevedome páchame chyby, ale to, že sa poučíme a neopakujeme ich.
Revolver bol pravdepodobne nefunkčný už keď som ho kupoval. Áno kupoval, čiže čin premyslený. Vstal som, ale znova som sa posadil. Musel som skrotiť svoj temperament. Pozeral som na kruhmi vlnitý vodný atrament. Keď v tom ma znova oslovil jeden z nich. Vytiahol som krabičku z vrecka a šmaril ňou do vody. Poučiť sa môžme, avšak náš Id často prevýši naše Ego.
Pobral som sa domov. Cestou som stretol svojho kamaráta z detstva (pozn. autora: mňa). Vyrozprával som mu, čo sa mi stalo. Začal sa smiať. Aj mne to prišlo vtipné. Čo som mal plakať?
Rozlúčili sme sa po chvíli, šiel na bicykli hrať futbal na ihrisko. Závidím mu jeho bezstarostnosť. Kiežby som to dokázal aj ja. Mne to ale nedalo a musel som rozmýšľať nad tým, čo som pred chvíľou vykonal.
Pobral som sa domov. Znova. Otvoril som masívne dubové vchodové dvere. Nemal som ale kľúče, no nebolo zamknuté, takže moje šťastie - alebo aj nie, ako sa to vezme - divné, pretože nikto nebol doma, zistil som po prekútraní domu. Ako som tak šiel okolo otcovej pracovne, zbadal som jeho brokovnicu zavesenú na stene. Je poľovník. Vravel som si, "pokúsim šťastie znovu." Zabehol som hore do spálne pre "skryté" náboje - niekto sa z chýb poučí, iný už nemá príležitosť alebo ju ignoruje - v krabici hore, v šatníku mamy. Zišiel som dole, vykonal potrebný rituál, a tak som odišiel...
Ľudia vravia, že som sa zbláznil. Nevedia ale, že mi k tomu dopomohli...
Venované †Matejovi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár