Matka mi jasne povedala: "Neopováž sa tam pchať tie ruky!" No ako isto sami viete, vždy nás láka najviac to, čo robiť nemôžeme. Nie každý v nás má v sebe toho malého rebela, utiahnutého kdesi v horách, ktorý raz za čas urobí nájazd a zanechá po sebe stopy. Ten môj sa vtedy tiež potreboval prevetrať. Niektorí sú domáce typy, celý život len presedia doma. To isté prostredie nám nerobí z dlhodobého hľadiska dobre, a tak potrebujeme zmenu. Ani on nie je výnimka. Zahalil sa bandanou a vyrútil sa vpred. Konvencie. Neznášam konvencie a budem proti nim neustále bojovať. Ak sa všetci podradia zo strachu, no nech, ja nie a uvidím čo sa stane!
Mali sme doma, vtedy ešte len v takom provizórnom, jednoizbovom, socialistickom byte zásuvku, v ktorej bola zasunutá lampa. Tá samotná lampa bola veľmi modernizovaný vynález na tú dobu, bola z kovu, ktorý bol úzky a dlhý do výšky takmer metra a pol, ako keby nosič pre samotné hlavy, ktoré svietili. Tie sa dali všelijako natáčať a posúvať po zvislej osi jej základne a držali na báze magnetizmu. Dali sa otáčať po celej svojej vonkajšej ploche ľubovoľným smerom, v tvare najbližšiemu písmenu "C," ale šlo to všetkými možnými smermi, nie len týmto 2-D spôsobom. Ako keby bolo to C rotovalo s pevným bodom priamo vo svojom strede a vytvorilo tak tvar gule s vynechanou pravou stranou.
Tých hláv bolo viac. Tuším dve alebo tri. Viac hláv, viac svetla. Jedna z nich sa práve pokazila, preto ju mama dala dole, aby ju otec mohol opraviť. Vtedy boli ešte všetky domáce spotrebiče robené tak, že sa to dalo, narozdiel od tých dnešných, jednoduchá mechanika. Žiadna zložitá elektronika s mikročipmi a tranzistormi o veľkosti desiatich atómových mriežok. Keďže bola hlava preč, magnet ostal odhalený, šiel do neho teda elektrický prúd, ktorého ampére veľmi radi zabíjajú organické veci. Jedna z tých organických vecí sa práve zadívala svojou nezbednou hlavou na inkriminované miesto, pričom ju druhá organická vec varovala a odsunula na dohľad svojej hlavy. Tak len oddialila nevyhnutné, ale budiž. Cení sa. Chvíľu som bol pod mikroskopom vedca, ktorý sleduje každý pohyb bunky, ibaže aj on nevydrží večne. Keď sa mama otočila, pretože otec potreboval podať nejaký vylepšovák do ruky, ktorým by mohol ukázať lampe, kto je tu pánom, ja som sa odplížil z dohľadu dozorcov a približoval k môjmu kamarátovi André-Marie Ampèreovi.
Načiahol som ruku a v momente medzi nami prebehli iskry ako medzi dvoma budúcimi milencami, ktorý sa do seba na prvý pohľad zaľúbia. Hneď na to som bol plný energie, až som od radosti poskočil asi o meter, možno aj dva, dozadu a dopadol na zem. Spontánne zo mňa vyhŕkli slzy šťastia - pravdaže, moja mama s otcom tomu nechceli veriť. Hneď ku mne pribehli rodičia, pýtali sa čo sa stalo aj keď to veľmi dobre vedeli. Zanechajme už ale minulosť, lebo minulosť neovplyvníme.
Nedávno som mal pred sebou znova podobnú lampu. Dnes sú síce iné pomery, štandardy a nariadenia, ale v podstate základ je rovnaký. Toľko rokov a nič sa v tom ohľade vlastne nezmenilo. A predsa, myslíte si, že som dal na odvekú radu svojej mamy? Šiel som a podal som ruku Andréovi. Sme starí kamaráti, tak by sa patrilo...
Teraz na mňa všetci ukazujú prstom, keďže mi vlasy stoja dupkom a šuškajú si, čo je to za vola. Nebol som doma, ale na mieste, kde bolo kopu ľudí, mám aspoň svedkov, že som tak učinil. Napriek tomu, keby som si mohol vybrať v osemdesiatom ôsmom či sa dotknúť, či nie, dotkol by som sa znovu, tak ako aj dnes. Ľudia nevedia, aký je to pocit, keď vaším telom prejde toľká energia. Samotný hazard so životom. Adrenalín. Neviete či prežijete a keď prežijete, ste radi a ochotný riskovať znova. Veď žijeme len na to... Na to vlastne ešte dodnes nik neprišiel, prečo žijeme, a teda, ak neviem zmysel žitia, mám sa báť? Nemôže sa stať, že sa sklamem, keďže nemám/neviem Čo by som sklamal.
Konvencie. Nechytaj sa, lebo, lebo, lebo. A chytil som sa. A budem sa chytať, kým mám ruku.
Venované Evke.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
piotra
12. 5.mája 2012 19:45
to sú mi ale nápady...
Napíš svoj komentár