Chýbaš mi...
Bola SMS, ktorá mu prišla na mobil. Narodila som sa v Kanade a žijem tu už dvadsaťjeden rokov, takže ovládam oba naše úradné jazyky dokonalo. Bola písaná francúzštinou. Náznaky jeho ruky prejavovali hnev a jeho krk a pery agresiu, čiže pravdepodobne sa tej správe veľmi nepotešil. Nechala som to tak, nepýtala som sa od koho a prečo je. Začal odpisovať rovnakým jazykom. Pochádzal zo strednej Európy, priamo z jej srdca, Slovenska, vedel trochu francúzsky, ale naše konverzácie prebiehali v angličtine; na to, že nebol tunajší, rozprával krajšie a spisovnejšie než šesťdesiat percent kanadskej populácie a možno som len chcela, aby to tak bolo, škoda, že neviem rozprávať ich jazykom, určite by rozprával ešte nádhernejšie. Odpísal jej: Minulosť nemá budúcnosť. Nijako mobil nezakrýval ani sa nesnažil, aby som nevidela čo mu prišlo alebo čo jej píše. Pravdepodobne čakal, že sa ho na to opýtam, jeho oči ho prezradili. Síce na mňa nepozrel, ale videla som to tam, jeho pravé líce mi to len potvrdilo. Hodil mobil do priehradky pred prevodovkou, nežne, žiadna ujma a ďalej sa plne venoval ceste. Dúfam, že tak hodí aj mňa na posteľ.
Ku mne domov to bolo ešte celkom ďaleko a vedela som, že ak nezačnem žiadnu tému, strávime zvyšok cesty v tichosti, pretože o nej, nech to bol ktokoľvek, začne premýšľať. Ešte tak akurát toto by mi dnes v noci chýbalo. Dnes bude len môj.
Už som chcela niečo povedať, v tom mu znova zazvonil mobil. Má veľmi pekné zvonenie, keď mu príde SMSka. Pozrel na mobil a potom späť na cestu ani si ju neprečítal, ani sa len nedotkol telefónu. "Budeme sa musieť zastaviť na pumpe, dochádza benzín."
- "Dobre." Odpovedala som. Jeho tvár zračila jazero spokojnosti, ako keby sa už vôbec nič nedialo, a teda som nemusela divergovať jeho myseľ. Vyzeral, aspoň navonok, pokojne. Prišlo mi to priam nereálne. Vtedy pozrel na mňa. Naozaj bol pokojný, postupne to však prešlo na vzrušený a usmial sa. Zalomcovali mnou moje hormóny, myslela som už len na to, kedy konečne budeme u mňa doma. Nemohla som sa dočkať, a predsa dočkala som sa. Prišla ďalšia SMS. Zobral mobil, nepozrel naň, vypol ho a položil na pôvodné, vyhranené miesto - aj ja si ho tam dávam pri šoférovaní.
Zišiel z cesty, vystúpil z auta a šiel natankovať. Čakala som na neho v aute, po jeho slovách "Radšej sa zamkni, pre istotu," som vedela, že aspoň niekomu na mne záleží. Nik nikde minimálne pár míľ naokolo, ak nerátam pumpára. Vošiel dnu zaplatiť a pri návrate ma zasa raz prekvapil. Prišiel pred moje dvere a naznačil mi, aby som stiahla okno. Urobila som tak. Vytiahol čokoládu spoza chrbta so slovami: "Pre teba." Srdce sa mi rozbúchalo ako nejakej stredoškoláčke, čo po prvý raz dostala bozk. A právom, pretože po prevzatí darčeka mi oboma rukami zadržal jednu dlaň a pobozkal moje zápästie. Vau! Nastúpil do auta a pokračovali sme ďalej. Mala som sto chutí ho pobozkať, našťastie som sa ovládla, pretože by sme už asi ku mne, predtým, nedošli.
Takže preto ten predošlý úsmev, chcela by som vedieť či to mal naplánované, to s tou čokoládou aj bozkom alebo ten bozk bol len spontánny, neskôr sa ho na to opýtam, teraz nebudem kaziť tento moment.
Rozprával stále o niečom, nenechal tichu ani tú najmenšiu príležitosť sa usadiť, celý čas pozeral na cestu, len sem-tam sa pozrel na mňa. Má hnedé vlasy, vzadu poriadne zostrihané po krk, kde sa mu jedna polovička vlasov skláňa do pravej strany a tá druhá do ľavej, dokonca viac šikmo, než tá idúca doprava. Na pravej strane treštiaca fontánka, ktorá nie a nie sa nechať učesať ani uhladiť. Vpredu dominantná ofina, ktorá zmenila nespočetnekrát tvar odkedy sme spolu. Kotlety podstrihnuté do polovice ucha s jedným šedivým vlasom, ktorý o sebe dáva jasne znať. Mohol by si ho vytrhnúť, jemu to asi nevadí. Rázne oči, zelenej farby, s nežne riedkym obočím tu i tam už miestami šedivým, ale len malinko. Úzky, krátky nos. Malú vrchnú, o čosi väčšiu spodnú peru na úzkych ústach. Peknú bradu s najhustejšou konzistenciou chlpov vykukujúc z nej. Je síce oholený, ale čosi sa tam predsa len našlo. Krk a ramená má široké, pravdepodobne v mladosti cvičil či navštevoval nejaké športy s tým súvisiace. Sedí pekne rovno a nehrbí sa, dokonca ani teraz pri šoférovaní. Jednu ruku, tú ľavú, má hore, položenú na volante a tú druhú má položenú na pravom stehne, v jeho presnej polovici. Telo má, no, je to taký typický astenický typ, nikdy som nebola na tie športové, atletické typy a pyknické už vôbec nie.
Jeho tvár má ostré črty, pritom predsa jemné, zvláštny kontrast aj ten výraz, ktorý ponúka, je prísny a predsa chápavý a pozorný. Jeho oči vedia byť nezaujaté a v momente, keď na vás pozrie, sa pretransformovať na to najpozornejšie, čomu nič neunikne. Prejav má strohý, ale ak rozpráva nejaký príbeh zo svojho života, vie do toho dať ukrutný entuziazmus. V podstate je celý taký protikladný a neviem, na čo sa pripraviť, kým to nepríde. Práve to ma na ňom priťahuje, tá nepredvídavosť. Pokojný v jednej sekunde, pričom sa rozpáli hneď v ďalšej vete a upokojí po troch vlastných slovách; veľa ľudí to síce zahrá, ale to sa pozná, aspoň ja to poznám, s mojimi štúdiami a diplomom, ešte aby nie! Ibaže pri ňom to bolo ozajstné, žiadne divadlo ani pretvárka. A je strašne úprimný, za celý čas mi zatiaľ ani raz nezaklamal. V ničom. Aspoň som na to neprišla.
Dorazili sme pred môj dom. Bývam mimo mesto, v malej rezidencii. Sama. Pred vjazdom mám pekne upravený chodník aj záhradku, na to mám, ako jediné, najatého profesionálneho záhradníka, ktorý je umelec a maliar - mimo iné. Upravil mi celý vonkajšok, vnútro je čisto moje. Pri parkovaní mu pochválil fontánku uprostred kruhu cesty pred domom, tak som mu to spomenula, že to nie je moja zásluha.
Prišli sme pred dvere, kde som mala zastrčený list medzi zárubňou a dverami tak, aby som si ho pri vstupe všimla. Siaham naň a čítam:
Vrátil som sa z Japonska, ako som sľúbil.
Tvoj Roberto.
Pokračovanie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár