Zajtra, 6:00 p.m. Toqué.
Bola moja odpoveď na jej e-mail. V tej reštaurácii som bol zatiaľ len párkrát, ale celkom ma to tam oslovilo. Je to na 900 Place Jean Paul Riopelle.
Predtým, ako som vyšiel z domu, som sa ešte asi deväťkrát pozrel na seba v kúpeľni a na chodbe do zrkadla a upravoval si niekoľko minút vlasy. Čím ďalej, tým viac boli v horšom stave. Tak som ich už nechal tak. Vyrazil som teda predčasne, skôr z nedočkavosti, než preto, aby nemusela čakať. Vonku hneď zafúkal vietor a keď som sa pozrel do skla najbližšieho výkladu, bolo úplne jedno, čo som robil s mojimi vlasmi doteraz. Toľko k mojej úvodnej snahe.
Dorazil som asi pätnásť minút pred dohodnutým časom na miesto. Zrazu opäť ten záblesk. Už viem, čo to je. Ona. Sedela tam a čakala. Väčšina žien nechá chlapa čakať, aby sa potom nevedel dočkať, prečo tento zvyk nedodržala aj ona? Prekvapilo ma to.
Postavila sa, aby som si ju obzrel i keď zamaskovala to podaním ruky a bozkom na obe líca. Škoda, že nie je Ruska, mal by som o jeden naviac. Mala na sebe kombináciu červeno-čiernych farebných odtieňov, ktoré evidentne podporovali tvorbu môjho testosterónu. Strieborné nádherné hodinky s nápisom, ktorý som nestihol prečítať, na tie mala veľmi dobrý vkus, čo viem oceniť. Neviem síce, aký to bol model, ale bol to určite ten najkrajší model. Hodiniek... Chcel som si pozrieť, čo mala na nohách, ale to som už nestihol. Obdivoval som príliš dlho jej krk, na ktorom som čakal nejaký šperk. Bola tam len pokožka. Chyba. To môžem aj potom za stolom. Namaľované mala len oči aj to decentne. Náušnice som pre jej vlasy nevidel, škoda.
"Dnes žiadne fotenie?" Opýtal som sa. Usmiala sa. Ani sme sa nepozdravili. Jej meno som sa pýtať nemusel, to som vedel už z e-mailovej adresy. Volá sa Tiffany. Nemám rád tieto unisex mená ako bolo jej alebo Cassidy, alebo Frankie a podobne. Potom človek niekedy nevie či je to žena, či chlap; po telefóne, maili... Ešte k tomu tu nemajú koncovky ako -á/-ová. Doteraz. Tu nastala výnimka. Jej meno bolo skvelé. Navyše bolo jasné, že je to ŽENA, áno, s veľkým Ž, E, N aj A. Posadil som ju a sadol si oproti.
Chcel som si zistiť škálu jej výrazov, tak som nahodil: "Aké máš spodné prádlo?" Čakal som, že ju tá otázka prekvapí, dopadlo to presne opačne, pretože po odpovedi "Veď uvidíš" s úsmevom, som bol ja ten, ktorý mal problém s prehltnutím slín. Úvodné kecy ako: "Ako sa máš; máš pekné XY" a podobne som nikdy nemal v obľube, takže: "Povieš mi teda ten príbeh, Tiffany?" To meno som chcel vysloviť; normálne ľudí menom neoslovujem pri konverzácii jeden verzus jeden nikdy.
- "Napíšeš ho aj bez toho, aby som ti ho povedala."
- "Takže to bola len zámienka, aby sme sa stretli," bola veta, ktorú som chcel povedať, ale nepovedal som. Znelo by to oveľa lepšie ako to, čo som vlastne povedal, ibaže, čo už teraz, keď som idiot: "No keď myslíš." Mal som chuť si jednu vraziť rovno na mieste.
- "Vieš čomu sa teraz venujem?" Nič som nepovedal, len som jej hľadel do očí a čakal. Pekne to zahovorila. "Mám vyštudovanú psychológiu a som expertka na reč tela, hlavne na mimiku a haptiku." Takže to nezahovorila... Možno čakala, že poviem niečo ako "Zaujímavé" alebo tak, no ja som len hľadel na jej ľavé oko. Stále sa pozerám do ľavého, nie pravého ani to nestriedam. Neviem prečo. Nebol som do nej zahľadený, len som proste nemal čo k tomu dodať.
"Objednáme si?" Bola moja otázka.
- "Už som nám objednala."
- "Šikovná." Konečne zo mňa opadol úvodný ošiaľ a začal som sa cítiť sám sebou, viacmenej. Chytil som ju za ľavú ruku. "Môžem sa pozrieť na hodinky?" Tiež som vedel pekne veci zamaskovať. Usmiala sa a podvihla ruku bližšie ku mne. Podľa hodiniek súdim, že je praváčka, neskôr podľa príboru sa v tom utvrdím. Breitling bol nápis na nich. Tu som pomaly začal pochybovať či to pre mňa nie je privysoký level. Priniesli nám víno. Musel som pustiť jej ruku, respektíve prestať obdivovať jej hodinky. Na etikete stálo: Clos Rougeard "Le Bourg." Bol to ročník 2004, ale to som musel chvíľu hľadať, pretože to bolo na hornej etikete a ja som pozeral dole.
Popíjali sme, jedli a popritom som sa dozvedel, že má tri doktoráty. Z bio-chémie, psychológie a ešte z niečoho, čo som si nezapamätal. Bavili sme sa väčšinou o hypotézach, filozofii a umení, čo som už dávno so žiadnou ženou nerozoberal. Jej inteligencia ma prekvapila. Normálne krása a intelekt nejdú ruka v ruke, takže takéto vzácne prípady ma fascinujú. Keď sme sa obaja odviazali, mal som z toho veľmi dobrý pocit. Asi aj ona, pretože jej odpovede boli rýchle, spontánne, nepremýšľala zbytočne, aby si tak dávala pozor na to, čo povie. Bolo niečo po druhej - ráno. Prvýkrát som pozrel na hodinky, svoje, lebo sme tam boli už len sami. Zatvárali. Poprosil som účet a odišli sme. Asi sa mala tiež fajn, keď to so mnou vydržala až cez osem hodín.
Prišli sme k jej autu, biele Audi R8, hodila do mňa kľúče so slovami: "You drive, I lead." - toto nebudem prekladať, v slovenčine to nemá ten dvojzmysel s akým to povedala a myslela, asi. Našťastie som ich chytil, takže som nevyzeral ako ohreblo. Nasadli sme a navigovala ma k sebe domov. A vtedy, počas cesty, sa to stalo. Prišla mi SMS od Jeanette z Lille, keďže v Montreale je o šesť hodín menej v Lille bolo teraz voľačo po ôsmej ráno:
Tu me manques...
Pokračovanie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marttina
5. 3.marca 2012 21:32
oo a to teraz musim opat cakat... asi si pockam kym to napises cele a potom to precitam naraz. pekne. paci sa mi ako nenasilne pretlacas inokrajny jazyk do textu. casto sa stane ze ludia nasilu davaju zahranicne mena a vyznie to dost kostrbato.
Napíš svoj komentár