Dobre teda. Môžme sa stretnúť, prerozprávaš mi svoj príbeh; nezaručujem ale, že môj opis bude stopercentne totožný s tým, čo sa dozviem. Niekedy je potreba niekde niečo pridať, inde ubrať, aby to vyzeralo viac realisticky alebo naopak, aby sa pridalo na teatrálnosti - to som zatiaľ "musel" spraviť iba raz.
Stretnime sa na tom námestí, na pravé poludnie. Prejdem diagonálne cez celé len jedenkrát, ak tam nebudeš, smola. Nevrátim sa, neotáčam sa. Nájdi si ma. Budem mať na sebe čiernu koženú bundu, svetlomodré rifle a čierne topánky. Mám hnedé vlasy a meter osemdesiat. Pravú ruku mám pri chôdzi vo vrecku.
Bol môj asi jedenásty e-mail, ktorý som jej odpísal. Bola dosť vytrvalá, čo som mal s ňou robiť. Kráčam oným námestím, slnko sa mi vysmieva do tváre a pripomína, že som si nemohol nasadiť okuliare, keďže som ich v opise nespomínal, a tak vidím, osvietený, len pred seba.
Zrazu záblesk. Nie slnečný, ani blesku, ale taký ten vnútorný. Obzrel som sa napravo a vidím, ako ma nejaká mladá čiernovláska fotí. Jej vlasy boli nádherne dlhé, takmer až po zadok. Ten objem sa nedal neprehliadnuť, tak ako aj ten teleobjektív namierený priamo na mňa, drahší než všetko dokopy čo som práve so sebou prenášal.
Namieril som si to rovno naň, respektíve na jeho majiteľku. Jej čierny plášť jemne povieval vetrom. Na tvári jej vystúpili náznaky strachu, na mojej, kontraproduktívne, náznaky hnevu. Akonáhle som bol vo vzdialenosti, z ktorej by ma nezobrazil jeho sedemdesiat milimetrový minimálny zoom, spustil som. "Ty ma fotíš?" Mala hnedé oči. Najkrajšia farba.
- "Áno."
- "Prečo?" Neodpovedala. "Daj to sem." Načiahol som sa pre aparát, zatiaľ kľudne i keď v hneve.
- "Nie!"
- "Fajn, tak to aspoň vymaž sama." Už s menšou pokorou.
- "Lebo čo?"
Ako chceš. Schmatol som foťák, vytrhol jej ho z rúk a hodil pravou rukou o zem. Fotky sa tým nevymazali, pretože SD karta ostala viac ako pravdepodobne neporušená, ale také veci človeka so stále menšou a zmenšujúcou sa trpezlivosťou nenapadnú. Nepovedala nič, len tam stála - čo ma prekvapilo - ústa zatvorené, vo svojom bielom tričku a čiernej rozopnutej vetrovke. Zvyšok som si nevšimol alebo si naň nespomínam. Otočil som sa a kráčal preč. Nepovedala nič ani ma len nezastavila. Po chvíli som sa obzrel, došlo mi to s tou kartou a:
- "Tie fotky si teda môžeš nechať, dúfam, že stáli za to." Žmurkla na mňa ľavým okom, a to nemala robiť. Je to strašne vábivé a sexi, aspoň v mojich očiach.
Obrátil som sa znova späť a odkráčal preč. Odvtedy na ňu neviem prestať myslieť. Keď som sa vrátil domov a naťukal svoje heslo do svojej schránky, čakal na mňa pán Inbox (1):
Ideš mi $1,650 - $2,150.
Pozývaš ma zajtra na večeru a potom znova, až kým nebude dlh splatený.
V prílohe posielam tvoje fotky.
Pokračovanie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marttina
4. 3.marca 2012 15:06
a pokracovanie?
Napíš svoj komentár