Dorazil som pred rezidenciu pána Weatherlyho. Pozrel som na hodinky, 23:53, bol som tu načas. Vystúpil som a otvoril kufor, aby som vyložil náklad. Ochranka na mňa už čakala.
Náklad bolo asi dvadsaťročné dievča, ktoré sa už prebralo z bezvedomia. Vždy mi ich pred prepravou nadrogujú alebo omámia, pretože nemám rád hluk. Vybral som ju von jednou rukou - mohla mať tak štyridsaťpäť kíl - a postavil na nohy. Pozrela na mňa, no nič nepovedala. Bulo z ochranky ju schmatol pod ruku a druhý bulo pod druhú. "Ok, šéf vraví, že sa máš vrátiť ráno o šiestej."
- "Na tom sme sa nedohodli."
- "Šéf volal, vraj to s tým tvojím všetko vybavil."
- "Ok." Už som chcel odísť, v tom mi ale napadlo: "Počkaj." Prišiel som k nej a vybral jej šatku z úst. Keby sa niečo stalo, nemal by som si do čoho utrieť ruky...
- "Chceš aj tu z rúk?" Pýtal sa jeden bulo.
Nič som nepovedal, nastúpil som do auta a šiel sa previezť sedem kilometrov do mesta, niekam, kde by som mohol urýchliť čas. Po ceste som si prešiel, pre istotu, všetky detaily znova: George, 27: Američan, meter deväťdesiattri, stosedem kilo, pravák, bývalý zápasník, nikoho ešte nezastrelil. Sean, 22: Ír, mínus päť, mínus dvanásť, ľavák, taktiež panic. Vasylyna, 20: Ukrajinka, meter šesťdesiatdeväť, štyridsaťpäť. Na tváre mám takmer fotografickú pamäť.
6:02, zapálil som si.
Konečne vyšli. "Prečo je celá od krvi."
- "Šéf volal, priplatil, je to v poriadku."
- "Moment." Zavolal som, všetko sedelo. "Ok, nalož ju do kufra."
- "Nie! Prosím, prosím, prosím, nemôžem sedieť vedľa? Budem celý čas ticho, bojím sa v tme a malých priestoroch!" Vysúkala zo seba svižne po ukrajinsky.
- "Celé mi to zakrvácaš. Ideš do kufra." Odpovedal som jej rovnakou rečou.
- "Čo hovorí?" Spýtal sa bulo.
- "Nič. Daj ju dopredu."
- "Ďakujem, ďakujem." Z jej tváre sa vytratila zúfalosť, aspoň na chvíľu.
Sadol som si vedľa nej a zapálil si ďalšiu.
Takto ráno som ešte tovar neprevážal, takže to bola pre mňa nová skúsenosť. Ani v takomto stave som ho ešte nevidel. Počas noci je to úplne iné, človek sa vie odosobniť od mnohých vecí. V noci robievame viac chlipností ako cez deň v domnienke, že nás nevidno.
"Koľko máš rokov?" Spýtal som sa jej jazykom.
- "Dvadsaťjeden." Odpovedala po anglicky. Pozrel som na ňu. Nič. Jej mimika ako stena. Stena postriekaná writermi červenou.
- "Odkedy si u Achaza?"
- "Už šesť rokov."
- "Predtým nič?"
- "Nie."
- "Vieš dobre po anglicky."
- "Aj ty po našom. Kde si sa to naučil?"
- "Chceš cigaretu?"
- "Áno, koľko máš rokov?" Ponúkol som ju. Keď som jej chcel pripáliť, chcela mi zobrať zapaľovač z ruky. Odtiahol som ruku.
- "Nemám £600 zapaľovač na to, aby som ho dával kde komu, trasú sa ti ruky, si celá od krvi, pravdepodobne s otrasom mozgu." Nahla sa dopredu a pripálila si.
Cítil som ako nie je navyknutá na takýto luxus, keď som zaklapol zapaľovač, strhla sa. "Ja sa ťa ani nedotknem, neboj sa."
- "To vravia na začiatku všetci."
Naštartoval som a vyrazili sme. Svoj sľub dodržala sedem minút. "Ako dlho to už robíš?" Spýtala sa ma. Zastavil som. Chytil ju za pravé líce a naklonil jej hlavu. Strašne sa chvela a bála. Zapol som horné svetlo.
- "To je od ostnatého drôtu? Neboj sa, vravel som, že sa ťa ani nedotknem."
- "Áno, je."
- "Vystúp." Vystúpila. Vyšiel som von ku kufru. "Daj si dole tielko." Len si ho vyhrnula po prsia. "Vravím dole, ja som už ženu videl." Stála tam len vo svojich nohavičkách, kým som jej neobviazal rany. Dokopy dvadsaťšesť. Neviem prečo som to vedel ani som to nerátal.
- "Zbytočne, zajtra bude znova to isté."
- "Zakrvácaš mi auto." Nastúpili sme. "Dajme si ešte jednu."
Otočil som to. Pozrela na mňa. Dorazili sme späť pred rezidenciu. Dal som jej do ruky Five-seveN. "Vieš s tým narábať?" Kopal menej než SIG.
- "Nie." Nabil som jej ho a odistil.
- "Už stačí len zmáčknuť."
- "Myslíš, že to prežijeme a prečo to vôbec robíš?" Vystúpil som. Nabehli psy. Zastrelil som všetky štyri. Mínus deväť. Akonáhle to videla, neprišlo jej zle, ale keď okolo nich obchádzala, začala zvracať. Pri pohľade na hnus sa človeku, ktorý je s tým denne v styku nestane nič. Je to ako sledovať horor v telke. Lenže, keď prešla okolo a zacítila pach vnútorností a rozstrieľaného mozgu po zemi... Ja som si už zvykol. Šli sme ďalej k dverám, bulovia vybehli - čo sa stalo. Mínus päť. Nič nestihli. Prehodil som zásobník, keďže mi zostával posledný náboj. Vošiel som dnu, ešte som tu nikdy nebol. Jeden to napálil rovno do nej, ja som reagoval rovnako, ibaže s iným cieľom. Mínus dva. Otočil som sa, trafil jej do pľúc, tak som ju zastrelil. Nie som dobrý doktor.
Mínus jeden.
Môj dôvod návštevy stratil opodstatnenie, a tak som sa otočil a šiel späť do auta, otvoril kufor, vzal šatku a utrel si ruky.
Keď som došiel za šéfom vypytoval sa ma, kde má tovar, prečo idem neskoro a čo sa stalo, že mu znova volal Weatherly. Vysvetlil som mu, že som ju musel zastreliť, pretože mala zbraň a chcela ujsť. "Weatherly vybaví telá," povedal mi Achaz. Odhodil som špak, zapálil si ďalšiu, a potom som nastúpil do auta. Stačil som ">|" a dúfal v Anywhere. Mág. Opäť mi to vyšlo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marttina
4. 3.marca 2012 15:07
trochu nudne, prepac. mala som pocit akoby som citala upraveny scenar transportera.
Napíš svoj komentár