Stolička. Stojí tam, respektíve, snaží sa. Celá vytesaná a pospájaná ručne, z dreva, stará dobrá jelša; je z osemnásteho storočia, vyrezávaná v barokovom štýle. Snaží sa stáť preto, lebo jedna z jej nôh sa už neteší pôvodne zamýšľanej polohe, ale vychýlila sa, dá sa tak povedať, že sa dokonca naštiepila alebo odlomila. Po inkriminovanej rušiteľke zákona steká pamiatka na čin dokonaný. Nedávny. Čerstvá červenkastá farba, po ochutnaní by mala tak trochu príjemnú známu chuť, trochu sladkastú, avšak trpkú. Veď je vaša... Krv, ktorá už pomaly steká celá dole, na časť, kde sa stolička podopiera, aby nespadla. Taký invalid. Pod ňou hnedá farba, ktorá pomaličky stráca farbu a bledne. Mieša sa s červenou a vytvára malé jazierko s fontánkou uprostred. Do toho napichnutá tá imitácia kedysi stoličky, teraz už len súcno na odpad. Svojmu účelu ale poslúžila. Nie zámernému, ale majstri improvizácie sa nenechajú odradiť niečím tak triviálnym. Jazierko crčí - takže by to vlastne mohla byť aj rieka - dolu po trupe svojho hostiteľa a kreátora jeho priestoru.
Ľudské brucho sa dá využiť na mnoho vecí aj teraz sa to len potvrdilo. Krv, ktorá stekala po bokoch kohosi, koho existencia pre vás nie je podstatná, sa rútila malými vodopádmi dole po stranách obnaženej časti tela. Je to akýsi chlap, teda bol, predtým, než došlo k jeho stretu s kusom nábytku, ktorý vyústil v nefunkčnosť oboch. Aby toho nebolo málo, náš, nazvime ho kreátor, tam nie je osamotený. Vzorce sa opakujú, inak netvoria vzorce. Pod prvým jazerom je ďalšie, tentokrát pod svojím hostiteľom. Rany nevidno, ale kaluž svedčí vykrvácaniu. Vonkajšiemu. Od chrbta. Veď je to taktiež nepodstatné. Telo vedľa tela, všetky dokaličené, všetky rovnakým spôsobom, a predsa inak. Jeden umelec. Všetko muži, vek nekonvergentný smrti.
Jej to ale bolo jedno. Sedí v strede bočnej steny na koberci. Kedysi červeno-žlto-modro-zelenom, teraz červenomodrom. Perzský. Mali radi pestré farby a ona to pokazila. Všetko sa zlialo do tej jedinej. Červenej a modrej. Krv a modriny. Nič viac neostalo. Opretá o studenú stenu, v očiach slzy. Znak ľútosti. V ruke kus dreva, znak viny. V tvári amok. Amen.
Malo to tak byť. Nechala ich. Všetkých. Teraz ležia spoločne, rovnako previnilí vedľa seba či na sebe. Je ich dvadsaťosem až tridsaťjeden. Ťažko sa to ráta. Kto si to má pamätať.
Vonku kvet na prahu pootvorenom pred schodmi. Budiš jej odpustené.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár