V nej som mal uchované všetky svoje hračky. Veľmi rád som sa hral. Bolo tam všetko, veď tam bolo sedemstodvadsaťdeväťtisíc centimetrov kubických priestoru pre ne. Krabica bola od starého televízora alebo vysávača, už si presne nespomínam a vtedy ma to ani nezaujímalo.
Keď som z nej niečo vytiahol vlastnými rukami, mal som stále euforický pocit. Dokázal som s ňou stráviť aj celý deň a nechcel potom večer ísť spať. Mal som v nej všeličo, od malých mincí až po futbalovú loptu. Čarovné bolo, že keď som nevedel čo skôr, mohol som do nej len tak načiahnuť a vybrať niečo náhodne - tu boli vo výhode veľké veci, ktoré, neviem prečo, mali tendenciu byť vyťahované častejšie - a potom som sa s tým dokázal celé hodiny baviť.
Najlepšie bolo, keď som mohol celý obsah prevrátiť hore nohami a následne to postupne ukladať. Preto, aby neboli stále tie isté veci naspodku, predsa... Navyše, čo je krajšie ako urobiť bordel!
Prežil som s ňou krásne chvíle, ibaže postupne som na ňu zabudol.
Našiel som si náhradu. Pretrvala dodnes.
Aj teraz mám krabicu. Je ešte zvláštnejšia než tá predtým z detstva. Zmestí sa do nej oveľa viac. Tiež do nej ukladám svoje hračky. Má obrovský priestor, predsa to ale nie je ono, no na to som prišiel až teraz. Nemôžem sa žiadnej hračke v nej nijako dotknúť, to čaro vymizlo...
Stále sa rád hrám, pretože každý sa rád hrá až do smrti, nie všetci sme ochotní si to priznať. Dokonca som prišiel aj o možnosť náhodného lovenia. Mám v nej naraz aj tristo lôpt. Ale čo s takou loptou, do ktorej si nemôžem kopnúť.
Má tvar kvádra. Čiže takmer ako kocka. Jeho rozmery sú približne stojedenásť krát sedemnásť krát osemdesiatdva milimetrov. Je to môj harddisk.
Dokážem sa s ním hrať, mám široký výber, ale nie tak skvelý ako pri krabici. Áno web je takmer nekonečný, no i tak... Dokonca som večer rád, že si môžem ísť konečne ľahnúť. Veci sa zmenili a uprednostnil som imaginárne pred hmotným. Nuly a jednotky za mince. Zobralo mi to kopu radosti asociovanej s dotykom niečoho hmatateľného. Neviem prečo som si to neuvedomil už skôr.
Je to ako s knihou. Požičanú z knižnice prečítam hneď a je skvelá. Stiahnem si PDF a nechce sa mi ho dočítať. Pritom, rozdiel by tam nemal byť, a predsa je. Dotyk, vôňa, vizuál... To monitor nenahradí. Ani jedno z toho. Prečo som potom zanevrel na svoju starú kocku a vymenil ju za nový kváder?
Asi je to podobné ako s láskou. Tú prvú - kocku - máte stále kdesi vo svojej nostalgickej chlopni srdca uchovanú a s každým tlkotom ňou vaša životodarnosť pretečie, no predsa príde čas, vymeníte ju za krabicu inú. Šťastní tí, ktorí tak neučinili, tí ale zasa nevedia, aké sú iné krabice či kvádre a láka ich zmena, ťažko povedať, čo je lepšie a či sú napokon teda šťastní alebo nazvime to spokojní. Predsa sa však už k nej - starej kocke - nevrátite. Preto, lebo ste sa nepohodli a nechcela vydať hračku, ktorú ste chceli a márne ste ju tam v nej hľadali a prehrabovali sa celé minúty, niekedy aj hodiny. Nebola tam.
Tak vám ostáva už len spomínať a trápiť sa. Málokomu sa chce loziť na povalu a poohliadnuť sa po tej zaprášenej krabici, ktorá tam ešte môže byť. Hračky v nej už síce budú iné, pretože sa s ňou mohol medzitým kdekto hrať, ale stále to bude tá krabica i keď stará, premočená alebo dotrhaná. Z televízora alebo vysávača, teraz to už nie je jedno. Teraz by som sa už zaujímal...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marttina
18. 4.apríla 2012 00:52
ako som to citala tak mi hrala k tomu tato skladba a velmi dobre dotvorila dojem z toho celeho. zamyslela som sa nad mojimi hrackami v skrini v pivnici. mojou vyhodou je, ze sa k nim vratim jedneho dna, aj viem teoreticky prakticky kedy, uz teraz sa tesim. a ano viem, mam rest v podobe troch tsiek, blizim sa k nim
Napíš svoj komentár