hoc zdať sa môže, že má um;
hej, klamstvo moje, nevyšum!
Mám to rád a viem, že i ty,
sklameš sa, až zažiješ bum.
Počuješ krik malých vecí,
hoc zdať sa môže, že sú fuk;
nazbiera sa ich pekný pluk...
Zrazu cítiš oheň tlecí,
čudesný naňho hodíš kuk.
Chceš to chopiť pod kontrolu,
veď je to ľahké, ha ha ha;
lež chýba stále odvaha.
Badáš, že je to tu znovu,
tak čo iného ostáva.
Odsunieš to bokom, ejha,
však odsúvaš len trápenie;
hoc zdať sa môže, že to nie.
Potom späť do cesty vbieha,
zvyšuje srdca búšenie.
Vidíš obraz predostretý,
hľadáš mu schodné riešenie;
hoc zdať sa môže, že to nie.
Prečo dolapí ti päty?
Keď ty by si chcel lúčenie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár