Vtedy ešte koruny. Dal som peňaženku na pôvodné miesto, ukryl peniaze a vyšiel som von zo strýkovej izby. Vrátil som sa do babkinej obývačky k dedkovi a sadol si k telke. Nikto si nič nevšimol.
Bol to spontánny plán, vôbec som to nemal premyslené, proste sa to stalo. Keď som videl strýka ako prišiel z práce - robil taxikára - potom ako zašiel do izby a keď sa vrátil bez peňaženky v ruke, vedel som, že môže byť len na tom jednom mieste. Babkin byt som mal celý preskúmaný. Trinásťročné deti sa zvyknú hrávať rôzne. Ja som sa rád hrával na skrývačky. Aj teraz som niečo skryl.
Ako som tak pozeral telku, celé som si to podrobne premyslel a zistil som, že až taký zlý plán to nie je. Zo spontánneho činu sa stal úkladný pakt. Bol som pekný diablik. Pri odchode som si všimol strýka. Kráčal do izby. Inštinkt mi napovedal: "Bude zle, šiel si prerátať peniaze." Nezvyknem sa v týchto veciach mýliť.
Vystupovali sme z auta, keď sa na mňa otec prvýkrát od odchodu pozrel. Vedel to. "Daj sem tú tašku!" - Vtedy som ešte do školy nosieval tašku. Chodieval som na gymnázium. Neskôr, na vysokej, by ste ju na mojom chrbte hľadali márne. - Začal ju prehľadávať. Nič nenašiel. Strašne som sa bál. "Poďme domov, hore, prezrieme všetko poriadne, poď!" Schmatol ma za ruku, ale tak, aby to nebolelo. Prišli sme domov. Mama, moje dve sestry, otec a pacifikovaný ja.
"Vyzleč sa! Prezrieme ti šaty!" vrieskal po mne. Už som sa nebál, tam totiž neboli. Prehľadával dôkladne znova aj tašku. Zasa ten strach. Všetky knihy, obaly, zošity, peračník. - Áno aj ten som vtedy nosieval, neskôr budem chodiť do školy len oblečený; pero a papier na prednášku si stále vypýtam od spolužiačok. - Nenašli nič. Prekvapené pocity na tvári mojich rodičov sa mi javili nádherné. Boli si istý, a predsa nič. Pašerák šuvix.
Šiel som nahý do izby. Obliecť sa. No nedalo mi to. Vrátil som sa a priznal sa, že som ich ukradol a ukázal im, kde v taške boli. Prezumpcia neviny. Až vtedy ma otec schmatol okolo pása, šmaril so mnou o gauč, vytiahol opasok a dal mi takú nakladačku, na ktorú doteraz nezabudnem. Predtým ma zbil len raz. Keď som susedovi úmyselne rozbil autodráhu, lebo ma nechcel nechať si zahrať. Mal som vtedy štyri.
Plán vyšiel. Vravel som, som diablik. Ja som tie peniaze vôbec nechcel. Naši mi nedávali žiadne peniaze. Všetci spolužiaci dostávali, iba ja nie. Je to fér? Po asi mesiaci od toho incidentu, sa naši rozhodli, že mi budú dávať vreckové.
Navyše, chcel som si kúpiť hokejové kartičky.
Má to aj jednu svetlú stránku. Otec ma vychoval najlepšie ako vedel, a to bolo a je: Dobre. Pretože nikdy viac som odvtedy nekradol. Nikdy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
anjelik107
7. 2.febuára 2012 14:19
Rodicia vedia byt niekedy prisni, ale nikdy sa nestane ze by sa vo svojich detoch zmylili...
Napíš svoj komentár