Bol koniec apríla. Sedel na múre ohraničujúcom koniec verandy s fľaškou v ruke, vychutnávajúc si kus svojej driny. Ruky sa mu triasli, vlasy poletúvali v príjemnom jarnom vetre. Sledoval líniu červených tulipánov, ktoré označovali kus matky prírody, ako značia výložky vojaka hodnosť na jeho ramene. V diaľke les, na jeho ľavom okraji vykukovala cesta; zákruta, ktorá vyšla, lebo chcela chytiť kus bronzu, no vzápätí si to rýchlo rozmyslela a stočila to naspäť.

Netrpezlivo vyčkával návrat svojej milovanej. Príde vôbec? Kde je tak dlho a čo ju mohlo zdržať? Nevedel, no napriek tomu si navonok pokojne ľahol na múr a čakal. Premýšľal, aké to asi bude večer, keď sa stretne s Ňou. Ale najprv musel vybaviť túto. Pekne po poradí, postupne. Nevzbudiť podozrenie.

Keď ju konečne zacítil, neskôr začul, ako kráča, až sa napokon posadil a zbadal, ako ide smerom k nemu po ceste s taškami v ruke, všetko bolo vysvetlené. Bola nakúpiť na večeru. To ešte ale nevedela, že on mal v pláne navečerať sa šestnásť kilometrov preč od ich kuchynského stola.
Usmiala sa. Neopätoval úsmev i keď vnútorne ho to potešilo. Nie je nad úprimnú lásku ženy, ale on to tak nevedel prejaviť. Mnohokrát síce naivná, ale číra, hoc nie vždy s dobrým, obojstranným úmyslom. Sledoval ju pohľadom, až kým nezašla dovnútra domu a oprášil svoj odev naznak myšlienok, ktoré sa mu pred chvíľou mihali mysľou. Miluje ju. Poberal sa za ňou, teraz už uvažujúc nad ich nasledujúcim dialógom, ktorý musí nevyhnutne nastať.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár