Prečo ma stále zaujíma aj keď nie je z mojej hlavy? Prečo sa stále pokúša zaujať moju pozornosť napriek tomu, že mu ju nevenujem? Prečo stále hľadí mojím smerom aj keď názor nie je opätovaný? Prečo je vlastne opätovaný aj keď je zbytočný, a teda nemal by byť, pretože z tej myšlienky nič nevzíde? Ale aj tak sa tam živí nádej, márne sa snažím prísť na to prečo.

Asi je to moja nátura a prirodzený, mnou už dlho potláčaný, neevokovaný, zabudnutý a neobjavený cit, ktorý sa takto pýta na svet. Napriek tomu ho ubíjam a venujem mu len pár riadkov sebe samej. Prečo? I keď aj to je lož. Tak rada klamem sama seba?

Zasa sa na mňa pozrel aj ja na neho, nezvyknem uhýbať pohľadom. Potom sa otočil a pokračoval ďalej svojou cestou. Najprv ma zvádza a potom sa tvári akoby sa nič nestalo. A tak pokračujem v ceste aj ja, hrošie je, že nezdieľam jeho prístup pasivity.

Už som ho nikdy nevidela. Neznášam, keď mám stále pravdu!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár