Stojím vedľa svojej opory v zlých časoch; vedľa steny, ktorá je tam vždy pre mňa a nikam neutečie. Po mojom boku môj brat v boji; v boji, v ktorom sa nedá vyhrať. Súboj emócií je stále tak povediac jednostranný, kde má navrch vždy len jeden a náležite toho využíva.

Je dvadsiaty štvrtý január a nedávno doodbíjalo pol jednej zvoncom v neďalekej mestskej veži. "Normálne, mám prvýkrát chuť si jednu zapáliť spolu s tebou?" Otázka, lebo som sa to sám seba nahlas spytoval.
- "Chceš? Daj si." Rukou mi posunul krabičku a vyhrnula sa jedna pýtajúc sa von.
- "Nie, nechcem." Ešte nikdy predtým som nefajčil.
- "Keď nechceš celú, môžem ti dať len z mojej." Nástojil neoblomný čítač myšlienok zatiaľ čo krabička zmizla v jeho vrecku, aby mi tak dal šancu na premyslenie bez priameho pokušenia. Múdry to človek.

Sú dva typy ľudí. Tí viac rozumovo sa uberajúci a potom tí emotívny. Ani jeden, ani druhý, respektíve, byť ani jedným z nich nedáva žiadnu výhodu či nadradenosť nad tým opačným. Len občasné excesy jedného sem-tam prevyšujú umiernenosť druhého a práve tak aj naopak. Takže je to vlastne v podstate jedno, kam patríte. Výsledok je rovnaký, iba cesta vedie inou trasou. Obaja pútnici však dôjdu na to isté miesto, ak im poviete, kde sa nachádza.
Radil som sa odjakživa k tým prvým - aj preto tomu patrí popredné miesto pri vymenovaní - ale občas sa pýtam sám seba či by som to nemal jednoduchšie, keby som sa nechcel stále škatuľkovať a raz za čas si vystreliť z kopýtka a tváriť sa, že som, čo nie som. Maškaráda je super vec.

Nado mnou betónový pás, ktorý reprezentuje to jediné, čo ma chráni pred sračkami holubov, ktorí si hore podriemkávajú a občas náležite uvoľnia tlak z istej časti tela. Okolo mňa, všade kam som pozrel, ozdoby hodné mojich pocitov, zanechané nimi na pamiatku. Všetci si radi značíme svoje teritórium, len ľudia to robia skrz ploty a brány a musím uznať, vyzerá to estetickejšie.

"Vieš čo... Daj sem jednu." Odpovedal som po chvíľke premýšľania a mojej abdikácie rozumu. Aj holuby mi naznačovali, ako skončím, tak prečo nie... Defenestrácia už bola nevyhnutná. Bez slov znova vytiahol ten hriešny obal a druhou rukou vyťukol jednu z Nich do popredia.
Vymenili sme si empatickoladiace pohľady a už mi horel oheň pred nosom. A to som tvrdil, že si nikdy nezapálim, "lebo je to totálna kokotina." Naivka.

V priebehu času sa ľudia zvyknú meniť. Axióma. Aj ja som sa zmenil, nie som žiadna výnimka i keď si všetci radi nahovárame, že sme iní, sme presne takí istí. Postulát. Stačí si to len uvedomiť. Jednota je fajn, koniec-koncov aj Marxizmus tak praví; takže to musí byť pravda. Síce rozoberal viac materializmus a jeho následné ekonomické predely a prídely, ale ja si stále vezmem to sekundárne z akýchkoľvek priorít. Škoda, že bola tá myšlienka zle pochopená a ešte horšie aplikovaná do praxe. Môj - teda, náš - večný problém.

Obloha bola nanič. Ako vždy. Ísť teraz fotiť, asi by ma porazilo. Samá sivá a svetlo - ak sa o ňom vôbec dá hovoriť ako o svetle - úplne absentujúce.

"Musím sa oprieť." Chrbát som jemne priložil k stene tak, aby som si veľmi nezničil kabát, ale po chvíli mi to bolo úplne jedno.
- "Točí sa ti hlava?" Keby, že točí. Aspoň, že som sa nerozkašľal; nenikotínové tréningy predtým sa vyplatili. Hlava mi začala vytvárať divné obrazce, ako keby som bol nejaký surrealistickokubistický alebo aj kubistickosurrealistický prefetovaný maliar.

Opretý o stenu, s hlavou bez svetla, zacyklený vo víre sveta opakujúceho excesy minulosti spred dávnych rokov - konečne prežitých už aj mnou. Až teraz som mohol pochopiť. Ale, pochopil som? Sú veci, o ktorých nemožno hovoriť a preto o nich treba radšej mlčať. To povedal kedysi jeden filozof, nie je to moja myšlienka. Už chápem, čo tým myslel. Tak pochopil som? Zatiaľ neviem, odpoveď príde až retrospektívne v dobe, kedy jej už nebude treba... Ale, keď ja chcem vedieť teraz. Trpezlivosť. Maškaráda. Tvárim sa pokojne, rozprávam naštvane, robím neuvážene čin, podvedomo vedome. Toľko oxymoronov a paradoxov pokope, až sa nedivím. Už ani sebe, už ani Jej, už ani im. Neteším sa na cestu domov; viem však, že príde, a tak idem. Boj, ktorý sa nedá vyhrať.
Po ceste domov som si ešte zopárkrát odpľul na zem. Aké symbolické.

Prišiel som domov a píšem: "Stojím vedľa svojej opory v zlých časoch; vedľa steny, ktorá je tam vždy pre mňa a nikam neutečie. Po mojom boku môj brat v boji; v boji, v ktorom sa nedá vyhrať. Súboj emócií je stále tak povediac jednostranný..."

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
willbebetter  24. 1. 2014 14:13
Ty si velmi zaujimavy clovek...
Napíš svoj komentár