...tancujem. Tá gýčová guľa odráža všetky svetlá okolo môjho zachyteného farebného spektra. Prizma. Svetlo tu tiež neustále bliká. Skoro ako na ulici aj tu je kopa okoloidúcich, ibaže vykonávajú iné pohyby. Mám biely prach na ruke a svrbí ma v nose. Tancujem sám. Načo som sem vlastne prišiel? V mihajúcom sa svetle, keď vidíte len občasné krátke záblesky svojich končatín pri tanci, to vyzerá, že som majster lev parketu. Asi preto. Nepamätám sa. Nepodstatné veci v živote mi len tak preletia pomedzi dendrity a axóny; stratené, bez synapsie. Prečo a načo si pamätať čo som mal na obed, keď to vôbec nie je podstatné. Žijem pre radosť, neradujem sa pre život. Pozerám na pohybujúcu sa miznúcu ruku a...
...v ruke držím prázdny pohár, moja ruka už teda vykonala potrebný pohyb. Stále tancujem. Pustil som ho na zem, rozbil sa. Bežne dávajú plastové, ja si stále vypýtam do skla. Má to pri tom dopade lepší zvuk. Asi nebol prázdny. Tekutina na zemi striedavo reflektuje biely a sivý odraz na moju sietnicu. Prišla ku mne s dvoma pohármi v ruke. Slečna akási. Jej meno nie je podstatné. Preto ho ani neviem. Určite mi to povedala, v nádeji, že ju hádam aspoň raz oslovím, ale... Beriem jeden pohár, vypijem obsah, dopadne ako predchádzajúci a ona ako predchádzajúca. Chytám ju okolo pása a...
...som v kúpeľni. Neón bliká. Pozerám sa na seba v zrkadle. Vrazil som doňho päsťou na náznak frustrácie. Nemám rád chvíle, ktoré si nepamätám a chcem. A ona za tu chvíľu stála. "Si v poriadku?" Počujem ženský hlas spoza dverí. Iniciatívna agresivita alebo agresia ani sám neviem, nie je vhodná. Vnútorná satisfakcia. Pozerám na svoju ruku, v ktorej zvieram akési tabletky, teraz už od krvi. Prehĺtam obsah svojich úst. Čítam: Duloxetine. Na umývadle položený jeho spojenec: Bupropion. Keby som videl normálne, možno by som si aj prečítal načo sú dobré... Dal som si pre istotu jednu aj z tých druhých. Chuť krvi tomu dodáva ten správny šmak. Otváram dvere a...
"...čo, do frasa, má toto znamenať?" zobúdzam sa na to, ako akýsi magor ziape. Slnko mi cez okno, pomedzi žalúzie a prechádzajúce vagóny vlaku, svieti striedavo blikajúc do tváre. Pozerám vedľa, ona úplne v šoku. "Ja, ja..." Nevediac zo seba dostať ani jedno zmysluplné slovo iné než zámeno. Ešteže to najpodstatnejšie pri danej situácii. - On, on by asi dopadlo horšie. - "Ty štetka!" Vyťahujúc zbraň poopravuje jej vlastné oslovenie. Namieril na ňu, dve rany do hlavy a spadla na vankúš. Tiež jej mohol streliť inam, dement. Teraz som celý od krvi. Namieril na mňa. Pozerám na neho a je mi to jedno. Potiahol kohútik a zvuk zaseknutého náboja v hlavni ma potešil. Odkryl som paplón, vstal som z postele a...
...ležím na gauči. Mŕtvy. Citovo. Môj psychiater ma počúva. "Takže nič viac si nepamätáte?"
- "Nie." Medzitým mi svieti doktorskou baterkou do očí, aby tak zistil či zorničky reagujú dostatočne rýchlo alebo som zasa v sfére mojej fantazírovania schopnej hemisféry.
- "Chcú vás ale odsúdiť za vraždu. Napriek tomu, že máte disociatívnu poruchu personality a ešte k tomu aj identity, to bude aj pre vášho právnika tentokrát ťažký oriešok. Našli vás celého od krvi, ako si kráčate po ulici a akijsgdkjashdgaksdjfhblablablabalbala........"
Jeho zvukové vibrácie sa prestali odrážať od môjho sluchového ústrojenstva, teda, moje mozgové centrum to tak aspoň poňalo. Už aby som mal záblesk až po súde, prečo sa to nedá privolať hocikedy...
"...hocikedy, keď sa nabudúce budete cítiť zle, ozvite sa mi."
- "Už je po procese?"
- "Nie. Zasa ma nepočúvate. Vravím, že si musíte prestať vymýšľať tieto príbehy. V živote ste neužil žiadnu drogu. Vidíte? Aha..." Rozbor krvi, ktorý mi ukazuje, to zasa raz poprel. "...sú to len vaše bujné predstavy, pretože vás nebaví tento život; ale nesmiete sa nechať strhnúť do toho sveta, kam vás to stále ťahá. Nebyť pani idayugv," to meno som nechcel vnímať, ani to, že je pani... "ktorá nám zavolala, pretože ste sa ráno vedľa nej zobudil a začal ju hanlivo oslovovať a mlátiť po hlave kjaslhdfglaskjfblablabla......" Na dnes sme skončili. "Teraz choďte domov a už žiadne diskotéky!" Počujem hlas v hlave. Chcem vstať, ale nemôžem, som pripútaný. No veď ty dočkaj!
Klasifikované ako príbeh vymyslený, keďže to v podstate vymyslené je. To, že to je pravdivé a zároveň vymyslené, by bolo aj tak priveľké sústo uveriť.
Iné Orbis pictus príbehy:
Čo je to za svet?; Harmónia; Let lietadlom a maleficarum; Madame; Najlepší vtip na svete; Podivný prípad.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
anjelik107
9. 2.febuára 2012 00:41
dosť zvláštne predstavy...
Napíš svoj komentár