Predstavovala si, aké to asi bude, keď už bude pasažierom na ceste za svojim cieľom, pričom jej dážď pomáhal dotvárať euforickú predstavu niečoho, čo by za normálnych okolností, v pohodlí, nestálo ani za zmienku či zamyslenie. Ja som zas premýšľal, či bude mať jej farba nádych tej červenej aj bez osvetlenia lampou spolu s odleskom zo zábradlia.
Bol som pri tom prvýkrát osamote. Celkom sám so svojimi myšlienkami som si vysedával na vankúši na zemi. Stoličky som nikdy neobľuboval, čo mi môj zadok ešte len pripomenie. Chrbtom som sa opieral o gauč; ruky v polohe objímania dospelej osoby, keď som bol ešte dieťa, pretože stolík mi bol zo zeme samozrejme privysoko. Pristihol som sa s vlastnými myšlienkami ďaleko mimo seba. Aj to sa stalo prvý raz. Bol som sám, a predsa tam niekto bol so mnou. Zvláštne, ako kedysi opovrhované veci teraz zatienili predošlé skleníky.
Zaháňal som démonov z minulých čias inými pekelnými prisluhovačmi. Občas by som sa chcel stratiť sám vo vlastnom svete, potom ma však realita privolá naspäť. Pudy, city, pocity, povaha... Nech to je čo chce, niečo z toho ma stále núti zotrvať a vyruší idealistické ilúzie vytvorené pre moje potešenie. Ťažko sa zbaviť čohosi, čo vytvára predstavy, lebo ich zánik potom vedie k prítomnosti, na ktorú ak sa človek upne - nemá nič, čo by ho poháňalo ďalej. Bez vízie.
Elegancia pominula. Nástup prerušil očakávania a usadenie sa na jedno zo všetkých voľných prázdnych sedadiel v polnočnom spoji nenaplnilo zadosťučinenie.
Dážď dávno pominul.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
mrspunk
26. 9.sept. 2014 19:40
nemám už čo čítať, napíš prosím ťa knihu, ďakujem
Napíš svoj komentár