Trpezlivosť je moja odveká priateľka, dnes ju však podvádzam s mojou milenkou. Nedočkavosť ma vždy chvíľkovo omámi a fascinuje, a pritom moja odveká partnerka len na chvíľku kamsi odišla.
Čaj je už studený, mal by som zavrieť okno; načo, keď je už neskoro. Stále je neskoro, keď si niečo uvedomím. A stále si poviem to isté; načo, keď je už neskoro...
Pery ohrýzané zvnútra a aj zvonku. Boľavé telo z nedostatku pohybu, stagnujúce v pohodlnom sede, teda, pohodlnom... Prvých pár momentov, teraz už len spôsobujúcom muky. Bosé nohy ovievané spodným, chladným prievanom len potichu prispievajú. Rád sa po troške týram. Hryz sem, otlak tam, pridať trocha neurotizmu, štipka zimy - Len sa tras! - poškrabať pokožku do bleda alebo červena, kedy ako sa podarí... A tak. Atak.
Nič. Nič. Nič. Nič. Nič. Nič. Nič. Jedno nič mi chýba. Žeby?
...
Nie. Predsa nič.
Čajník po stranách zosivený. Stále zabúdam. Vyparí sa polka objemu kým ho prídem vypnúť. Preto má pamiatku. Aspoň viem, že je môj. Pijem z neho, hrnčeky som nikdy neobľuboval. Obarené ústa mi vždy poďakujú zablokovaním chuťových buniek počas celého rituálu. Po troške.
Zaoberám sa inšpiráciami nepodstatna, len aby som mal pocit činnosti a produkcie. Zanechávajú v hlave zárezy a povedzme si na rovinu, nikto nemá rád zjazvených ľudí. Vyzerá to nechutne. Mám ich mnoho. Pripomínajú mi moju slabosť. Aj ja mám pamiatku.
Prišlo to. Úsmev venovaný telefónu. Ruka bažiaca po nových vedomostiach sa pomaly posúva zhora nadol. Niekedy nezabúdam. Podvedome viem, že čosi nie je v poriadku:
Dnes nemôžem, niečo mi do toho prišlo.
Aké neosobné. Mohla radšej zavolať. Aspoň by som počul jej hlas. Takto mám len ďalšiu jazvu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lubobs
14. 10.októbra 2012 23:07
hudobne nadaný
Napíš svoj komentár