zadúšajúc ma skúšajúc.
Triaška prešla celým telom
a stala sa nemenným sokom;
precitol strach, na mne celom,
nemal som kde kričať - potom.
A tak len stojím bezradne...
Kým duša moja upadne...
Myšlienkami, vnútrom víri,
už mi nie je nikto milý;
teraz, keď sme spolu žili,
váham: Nič nie je - napokon.
Napúšťam si jedom žily
a čakám či raz vyjde (v)on.
Stále len ležím bezvládne...
Nevediac ako... Som na dne...
Rakva jemne lémuje ma,
telo moje odumiera.
Lež srdce búši, bije si;
nenechá ma splynúť ticho.
Do mojich uší sa ktosi
zobraziť snaží dáky chór.
Preto sám splývam s miestom...
Až kým netuším, kde to som...
Strácam v sebe aj seba,
hoc viem sa toho i nebáť;
nedá sa to ustavične,
brániť svoje pudy malé,
svalodut z telocvične,
nepredstiera nič v hlave,
teda... Sám som trochu mimo...
Na to otvorím si víno...
Dych sa rúti do mojich pľúc,
zadúšajúc ma skúšajúc.
Triaška prešla celým telom
a stala sa nemenným sokom;
precitol strach, na mne celom,
nevedel som ísť ni krokom.
A tak len stojím bezradne...
Kým opona si nespadne...
Myšlienka víri vo chvíli,
keď mi nie je nikto milý;
teraz, keď sme už dožili,
váham, čo príde napokon.
Napúšťam si jedom žily
a čakám, kedy príde skon.
Poležím si tu bezvládne...
Nevediac, jak to dopadne...
Čierny límec lémuje ma,
holubica odumiera.
Lež bubon búši, bije si;
nenechá ma splynúť ticho.
Do mojich uší sa ktosi
zobraziť snaží Jericho.
Preto sám splývam s mestom...
Až kým neviem, kto vlastne som...
Strácam v sebe aj seba,
hoc viem sa toho i nebáť;
nedá sa to neustále,
brániť svoje city hravé
a stáť si na piedestále,
predstierať prázdno v hlave,
teda... Sám som z toho paf...
Popletený paragraf...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár