Pozerali sme, porezali sme

Pozeral som na ňu v prítmí,
jej pohľad vábil; striedmy, letmý.
Sedela tam v spoločnosti
obklopená liliputánmi,
ktorí navrávali: "Nie, dosť ti,"
a tak spevňovali putá mi.

Porezal som na ňou v šere,
pich jej očí, ten vkuse žere.
Môj vlastný plot ma však nepustí,
som si väzňom samého seba,
navil som naň drôt; je tak hustý,
že neviem už skočiť do neba.

Pozerala sa na mňa spätne,
ako keď do vás vietor vlietne.
Jej vlasy, len tak trochu svetlé,
vejú si v ruke, vo vetre,
avšak tmavnú v tomto svetle,
lom ich lúča sa so mnou stretne.

Porezala ma; jemne, stroho,
povedal som si: "Je tam toho..."
Mávol som rukou žene vo vlaku,
terigajúc sa ferrum líniou,
oslobodil sa z nátlaku,
hneď mysliac i blúdiac nad inou.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu