že až.
Keď som s ňou skončil, ostala mišmaš.
Kto vie či som spravil dobre. Ten môj mi vraví:
"Je to úplne dobré, tak nekop nohami
ako malý.
Taká strava ma snáď neotrávi, nakŕm sa, kým si ešte mladý.
Keď po čase zostarneš, jedávať menej budeš,
pažravý
i keď to teraz rozumom absentuje, nikdy na to nezabudneš."
S chuťou som sa pustil z brehu, unavený z večného môjho zbehu.
Cítil som už tú potrebu, odkrojil si kúsok
z chleba,
zistil som, tak mi treba. Celý sa ti zjesť nedá!
Uspokojil ma čo i len ten kus, chcel som ísť na ďalší skus,
ale,
keď som mal na mále,
zohol som sa a viazal si pevnejšie sandále.
Nedbale.
Odvtedy stále.
Chtíč bol fuč, len večerný skúč, šepkal jemne: "S tým sa rozlúč."
Každý jeden slnečný lúč odďaľoval kvetný puč.
Môj.
Nuž prepadol som tomu stoj čo stoj, že sa z chtíča stal len stroj.
Na jeho konci...
Oj,
oj,
oj.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár