Ranné šero, kedy je vidno, ale vizuálne slnko absentuje, len dopomáha k mnou požadovanej atmosfére. Čakala pred tou sochou netrpezlivo a usmievala sa na mňa už z diaľky. Ja nie. Nebola oblečená nijak extravagantne. Vedela, že to nemám rád. Hluk z dola, znak pracujúceho ľudu, naznačuje, že pre niekoho ráno len začalo, pre iného je v pokročilej fáze. Zatiahol som úmyselne žalúzie a sadol si naspäť na stoličku za stôl. Je fialový. Podišiel som k nej, chcel som ju aj pobozkať, objať, podať jej ruku alebo sa jej nejak inak dotknúť, no neučinil som tak. Zvláštna farba pre stôl, mne sa však páči.
Pozdravili sme sa a šli. Otvoril som - ak sa noviny vôbec dajú otvoriť - noviny a začal čítať pri svetle, ktorého príchod je dusený. Začal som náš rozhovor. Nepozeral som na ňu, kráčal som, a teda venoval som pozornosť chodníku. Číta sa mi mizerne. Mohol by som ich odstrieť alebo si zasvietiť, ale to je ďalšia troška pre moje ja.
Dorazili sme. Dávala si dole svoj zelený kabát. Mala ostrihané vlasy. O dosť. Nepáčilo sa mi to. Chcel som jej ho zavesiť, no neučinil som tak. Položil som si ich na stôl a odsunul sa ďalej. Som krátkozraký, a tak musím namáhať svoj zrak, aby som niečo videl. Začali sme konverzáciu po veľmi dlhej dobe, čo sme sa nevideli. Nerád čítam noviny. Vstal som. Mierny závrat z nízkeho tlaku a prudkého pohybu mi dáva najavo, že už nie som v najlepšom veku. Nevedel som, o čom sa baviť, a predsa sme stále niekto niečo hovorili, kvantita však nenahradí kvalitu. Dokráčal som do kuchyne, čakajúc, kedy ma hodí o zem. Nestalo sa. Škoda. Beriem rýchlovarnú kanvicu a robím si kávu. Respektíve zatiaľ len vodu, o jej osude je už však vopred rozhodnuté.
Objednali sme si. Kat brúsi svoj meč. Vraciam sa späť na svoju vernú pozíciu generála za stolom. Dialóg; pre môj vnem a mozog monológ. Nevedel som, znova, ona áno, chvalabohu. Cestou sa mi trasú ruky; napriek neprajnému osudu som nič nerozlial.
Zamiešal som kávu, odpil si. Popálil som si hornú časť úst a pery. Usmial som sa. Vychutnávam chuť. Kávy, bolesti. Bolesti, kávy. To je jedno. Pobudli sme tam tri hodiny a keďže už zatvárali, zobral som ju domov. Pridal som cukor, odpil si znova. Pred domom ma objala, vraj mám rád objatia. Odkiaľ to môže vedieť? Nikdy som jej o tom nehovoril. Potom mlieko a zopakoval rituál.
Rozlúčili sme sa, nechcel som ísť ďalej. Ten kontrast medzitým je to, čo ma uspokojuje. Tá zmena chuti. Každý si najprv pridá cukor a mlieko, až potom začne piť. Ja nie. Musím cítiť diverzitu. Došiel som domov, bolo už ráno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár